Dokým som nenarazil na to, že niečo ako vojenský realizmus existuje, vnímal som dejiny veľmi zjednodušene. “Táto krajina začala vojnu, pretože jej prezident je psychopat.” “Táto krajina podporila napadnutú krajinu, pretože jej záleží na určitých hodnotách”.
Potom som si naštudoval prácu Johna Mearsheimera, politického filozofa, a všetko začalo dávať o dosť väčší zmysel. Krátko som jeho teóriu vojenského realizmu opísal v článku o vojne na Ukrajine. V tomto článku ju chcem predstaviť ako solídny objektív, cez ktorý sa pozerať na dejiny a geopolitiku.
Čo hovorí vojenský realizmus?
Mearsheimer tvrdí, že štáty existujú v prostredí, ktoré je vo svojej podstate anarchické – nemá žiadnu centrálnu autoritu. Keby ťa udriem päsťou do tváre, tak sa môžeš obrátiť na políciu, ktorá tento problém vyrieši. Kvôli tomu aj ak by som ťa chcel udrieť, dvakrát si rozmyslím, či to skutočne urobím.
Ak ale jeden štát zaútočí na druhý, nie je tu žiadna “medzinárodná polícia”, ktorá zatkne útočiaci štát. Kvôli tomu sa musia štáty samé starať o svoje bezpečie.
Keďže tu nie je centrálna autorita, na ktorú by som sa ako štát mohol v prípade núdze obrátiť, musím čisto pre istotu byť podozrievavý voči ostatným štátom. Ak sa totiž môj sused, ktorý má podstatne väčšiu armádu ako ja, rozhodne ma napadnúť a zničiť, mám veľký problém. A to, že napadnúť druhú krajinu je nemorálne, mi nijako nepomôže.
Preto je v mojom najlepšom záujme, aby som mal čo najväčšiu moc (v tomto kontexte mám na mysli vojenskú moc). Keď som totiž mocnejší ako všetci moji susedia dokopy, tak aj keby sa rozhodli spojiť proti mne, dokázal by som sa obrániť a udržať sa pri živote.
Štáty sa kvôli tomu vždy snažia zväčšiť svoju moc preto, lebo moc je to, čo im pomáha v tomto systéme prežiť. Nie preto, lebo prezident je sociopat, ale preto, že ak by štát nebol mocný, ľahko by ho mohol zničiť štát, ktorý mocný je.
To vytvára prostredie, kde je vojna nevyhnutná. Bojím sa, že ma môj sused môže napadnúť a zničiť? Nie, ak ho zničím ja skôr. Mearsheimer nerieši, či je takýto systém dobrý alebo zlý. To je irelevantné. Jednoducho iba opisuje, ako to funguje.
Avšak, do vojny sa oplatí ísť len vtedy, keď očakávam rýchlu výhru. Pre agresora to najhoršie, čo sa môže stať, je dlhý konflikt, ktorý nikam nevedie. Vojna je drahá. Preto je vojna rizikom vtedy, keď je pomer moci v danej oblasti veľmi nerovnomerný.
Ako realizmus vysvetľuje koalície?
Štáty tvoria koalície, aby sa spojili proti mocnejšiemu oponentovi. Nie preto, lebo by ich spájali rovnaké hodnoty, ale preto, lebo keby sa proti nemu nespojili, riskovali by, že ich môže ohroziť.
Vynikajúci príklad koalície je USA a ZSSR začiatkom WW2. Po revolúcii v Rusku boli vzťahy medzi USA a ZSSR veľmi zlé, no obe strany vnímali začiatkom druhej svetovej vojny Nemecko ako veľkú hrozbu pre vplyv, ktorý mali obe krajiny v Európe.
Ak by totiž Nemecko vyhralo, USA aj ZSSR by prišli o obrovskú časť moci, ktorú v Európe mali (čo by výrazne ohrozilo ich šance na prežitie). Kvôli tomu sa aj napriek zlým vzťahom spojili, aby spoločne zabránili Nemecku obrať ich o ich moc v Európe.
Opäť, nešlo im o moc preto, lebo by boli nenažraní za mocou, ale preto, lebo moc je v tomto anarchickom systéme niečo, čo dokáže najlepšie zaručiť prežitie. Čím viac mám moci, tým menšie riziko sú pre mňa ostatní.
Prečo kvôli tomu nemôžeme dôverovať ľuďom pri moci?
Na základe tohto princípu by sme mali vnímať aj ostatné aliancie, ktoré vo svete vidíme. USA nepodporuje Ukrajinu preto, lebo by im záležalo na “demokratických hodnotách” alebo “slobode”. Podporujú ju preto, lebo im to umožňuje oslabiť Rusko, ich najväčšieho oponenta hneď po Číne.
USA nepodporuje Izrael preto, lebo by im úprimne záležalo na tom, čo sa stalo v októbri 2023. Podporuje Izrael preto, lebo Izrael je spojenec USA na Strednom Východe, kde sa USA snaží už takmer 100 rokov budovať vplyv.
To perfektne vysvetľuje pokrytectvo naratívu, ktorý sa snaží Západ presadiť, keď ide o tieto dva konflikty:
- “Ukrajinu treba brániť, lebo nám ide o demokratické hodnoty.”
V minulosti USA už niekoľkokrát spravila prevrat v inej krajine, kde zvrhli demokraticky zvoleného lídra a nahradili ho diktátorom, ktorý bol pro-americký. Zakaždým ten istý dôvod – pro-americký diktátor je pre moc USA výhodnejší ako demokraticky zvolený anti-americký líder. - “Ukrajinu treba brániť, lebo susedí s EÚ a treba ochrániť našich susedov.”
Azerbajdžán pred pár rokmi zaútočil na Arménsko (Arménsko je tiež sused EÚ) s účelom rasovej očisty. Aj napriek tomu Západ podporil v tomto konflikte Azerbajdžán. - “Ukrajinu treba brániť, lebo tam zomierajú nevinní civilisti.”
Izrael stihol v kratšom časovom období zabiť niekoľkonásobne viac civilistov ako Rusko na Ukrajine. Aj napriek tomu USA vojensky podporuje Izrael (a humanitárne Palestínu, čo je dosť ironické). - “Ukrajinu treba brániť, lebo je morálne správne postaviť sa voči agresorovi.”
Pozri bod č.2.
Všetky tieto “morálne” argumenty, ktorými si veľmoci obhajujú vojenské konflikty, sú iba spôsob, ako to predať svojim občanom. Skoro nikto by totiž nechcel podporovať vojnu, ak by štát rovno povedal, že chce využiť tretí štát ako nástroj na oslabenie svojho geopolitického oponenta.
Keď to ale štát zahrá tak, že táto vojna je “boj medzi dobrom a zlom”, ľudia sú výrazne ochotnejší to podporiť. A je naivné si myslieť, že lídri veľmocí za zatvorenými dverami argumentujú takýmto “morálnym” spôsobom.
Za zatvorenými dverami to nikdy nie je “musíme ochrániť týchto utláčaných ľudí, lebo je to správne,” ale “keby tento štát vojensky podporíme, môžeme tým oslabiť nášho oponenta a držať nejakú moc aj v tomto území.”
Záver
Na záver chcem podotknúť, že sa nepokúšam zastávať si rozhodnutia akéhokoľvek štátu. Vôbec teraz neriešim, či je nejaké geopolitické rozhodnutie eticky “správne” alebo “nesprávne”. Iba som sa pokúsil vysvetliť Mearsheimerovu teóriu opisujúcu logiku, podľa ktorej štáty robia takéto rozhodnutia.
V tomto článku som sa veľmi sústreďoval na Západ. Nie preto, lebo by som chcel byť proti-západný. Urobil som to z dvoch dôvodov:
Jeden je ten, že každému je podľa mňa nejako jasné, že tí, ktorých tu na Západe považujeme za našich nepriateľov (Rusko a Čína), sa správajú takýmto spôsobom. Zdalo sa mi zbytočné to pripomínať – každý totiž vie, že Rusko aj Čína sa správa imperialisticky.
Druhý dôvod je, že ako členovia NATO a EÚ sme súčasťou Západu, čiže máme určitú moc rozhodnúť o tom, ktorí ľudia budú za nás robiť veľké geopolitické rozhodnutia.
Pevne verím, že je výhodné, ak ľudia pri moci premýšľajú nad geopolitikou realisticky a nemajú o nej idealistickú predstavu.
Tým trochu nadväzujem na predošlý článok o demokracii, kde som hovoril, že aby dávala demokracia zmysel, je nevyhnutné, aby sa ľudia skutočne vyznali do tém, na základe ktorých sa ide voliť.