Na tému konfliktu na Ukrajine som mal v minulosti rozpísaných už niekoľko článkov, ale ani jeden som sa nerozhodol zverejniť. Dôvod bol taký, že ani v jednom prípade som nebol plne stotožnený s názorom, ktorý chcem prezentovať.

Keď sa hovorí o tejto téme, stretávam sa veľmi často s argumentom, že “mier je jednoduché dosiahnuť – stačí, keď Putin stiahne vojská z Ukrajiny”. A je to pravda. Ak by dal Putin rozkaz stiahnuť vojská z Ukrajiny, vojna by naozaj skončila a bol by mier.

Rovnako ak by boli politici úprimní a čestní, nemali by sme tu korupciu. V oboch prípadoch je to niečo, čo by bolo úžasné, ale musíš byť neskutočne naivný, aby si si myslel, že sa to naozaj stane.

Seriózne niekto očakáva, že Putin po 2,5 rokoch vojny len-tak dá stiahnuť vojská? Hlavne teraz, keď sa front posúva už nejakú dobu v jeho prospech? Však by ho v Rusku ukrižovali, ak by zrazu vojnu ukončil, keď ju vyhráva.

Na začiatok, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam, chcem dať jasne najavo, že tento a ani žiaden iný konflikt nepodporujem. Ako to býva pri každom konflikte, vždy kvôli tomu trpia nevinní ľudia, ktorí si len chcú žiť svoje životy. Chcem, aby vojna na Ukrajine skončila. A úprimne nepoznám nikoho, kto by si prial, aby pokračovala.

Už odkedy vojna začala, sa objavovali internetoví experti na geopolitiku a vojnu odôvodňovali tak, že Putin je debil, a preto je vojna. Je mi jedno, aký máš názor na Putina, ale aj ak by predsa bol debil, takáto analýza nás nikam nedostane. Poďme si rozobrať, prečo vojna realisticky začala.

Aby sme mohli pochopiť tento konflikt, je dôležité pochopiť aj širší historický a politický kontext týchto dvoch krajín, hlavne Ruska.

V minulosti bolo Rusko štyrikrát napadnuté cez územie Ukrajiny: Mongolmi, Napoleónom a počas oboch svetových vojen. Toto územie je pre Rusko veľmi citlivé a na základe ich predošlých skúseností je pochopiteľné, prečo sa obávajú, že by sa niečo podobné mohlo stať znova.

Ako skončila druhá svetová vojna, vzťahy medzi USA a ZSSR sa veľmi rýchlo a intenzívne zhoršovali. Napätie bolo vysoké a hrozba nukleárnej vojny bola až príliš reálna. Trvalo niekoľko desaťročí, dokým napätie kleslo na tolerovateľnú úroveň.

Kľúčovou udalosťou v tomto čase bola neformálna dohoda o zastavení expanzie NATO. Dohoda bola jasná: “Západná časť Európy je naša (USA), východná vaša (ZSSR). Krajiny medzi našou a vašou časťou Európy budú slúžiť ako nárazníková zóna. Tým pádom sa my (USA) nemusíme báť vás a ani vy nás.”

Toto nejakú dobu fungovalo, no medzi rokmi 1999 a 2004 sa NATO posunulo 1400km na východ, až na hranice s Ruskom! V tom období sa začali vzťahy medzi Západom a Ruskom opäť zhoršovať.

Z pohľadu krajín, ktoré sa v tom období pridali do NATO, to skutočne nemuselo byť o útoku na Rusko. Jednoducho si tie krajiny povedali, že preferujú z ekonomických a ideologických dôvodov Západ, a chceli sa pridať. Sú to predsa slobodné štáty, ktoré majú právo na svoje vlastné rozhodnutie.

Povedzme, že to takto nevinne bolo myslené aj zo strany USA (aj keď z hľadiska vojenského realizmu je to strašná sprostosť). Je ale jedno, ak to nevinne vnímajú všetky ostatné štáty, pokiaľ to nevinne nevníma aj Rusko.

Ako som už vysvetlil, Rusko má historické dôvody na to, aby bolo skeptické a obávalo sa útoku z ich západnej hranice. Obzvlášť po tom, ako si v roku 2004 v Ukrajine zvolili prvýkrát niekoho, kto sa chcel dištancovať od Ruska. Tým nehovorím, že to boli sfalšované voľby alebo nejaký dosadený americký agent, len chcem poukázať na to, že z pohľadu Ruska to všetko vyzeralo dosť podozrivo.

“Budeme podporovať Ukrajinu dovtedy, dokým nevyhrá”

Ďalší zo série argumentov pochádzajúcich zo Západu je, že Ukrajinu budeme podporovať dovtedy, dokým nevyhrá. Poďme sa teda pozrieť na to, či je výhra Ukrajiny skutočne niečo realistické, a ak áno, tak akým spôsobom.

V júni 2023 nastala očakávaná Ukrajinská protiofenzíva, v ktorej sa snažili získať naspäť stratené územie. Boli tu veľké očakávania, pretože za ten čas venoval celý Západ Ukrajine vojenskú pomoc v hodnote asi 100 miliárd eur.

Výsledok? Front sa nepohol takmer vôbec a dokonca aj západné médiá túto protiofenzívu začali označovať ako neúčinnú. Odvtedy je front približne rovnaký. Jediná zmena je taká, že na oboch stranách zomreli desiatky tisíc mladých mužov, tisícky civilistov, a Západ prišiel o techniku v hodnote niekoľko stoviek miliárd eur.

Keď vidíme, že zaslanie vojenskej pomoci v hodnote niekoľko stoviek miliárd eur nepomohlo Ukrajine získať naspäť svoje územie, prečo si myslíme, že ďalšia pomoc už pomôže?

Je pravda, že Ukrajina nemá dostatok munície, pretože na každý náboj dodaný Západom vyrobí Rusko 5 svojich. No hlavný problém v ukrajinskej armáde je nedostatok mužov. Načo sú im zbrane, keď ich nemá kto používať?

Ako by sme teda mohli docieliť to, že pomôžeme Ukrajine vyhrať? Ďalšie zbrane to totiž zjavne nevyriešia. Takže jedine tak, že sa do boja zapoja aj vojská NATO. Inak nemá Ukrajina ako vyhrať.

Asi nemusím vysvetľovať, prečo je toto hrozný nápad. Aj napriek tomu niektorí európski lídri, na čele s Macronom, otvorene rozprávajú o možnosti vyslať vojská NATO bojovať proti Rusku na Ukrajinu. Naozaj chceme takto flirtovať s možnosťou tretej svetovej vojny?

Môžeš potom povedať, že za to ale môže Putin. A povedzme, že áno, že naozaj za to môže Putin. Bude na tom záležať, keď to vyvrcholí do najväčšieho konfliktu v histórii ľudstva?

Keď na semafore svieti zelená a idem cez prechod, tiež sa pozriem, či niekto nejde cez červenú. Keby ma zrazí, tak môžem jasne usúdiť, že to zapríčinil nejaký debil, čo prešiel cez červenú, ale keď budem v nemocnici s dolámanými nohami, asi mi bude jedno, či som to spôsobil ja alebo on.

Morálny argument

Ďalší argument je, že je morálne správne, aby sme podporovali Ukrajinu, lebo nemôžeme predsa dovoliť agresorovi Rusku, aby si zobral časť územia slobodnej krajiny. Zabíjanie nevinných civilistov ja ohavný čin, ktorý by sme mali odsúdiť a potrestať každého, kto je ochotný niečo tak odporné vykonať.

Ani na chvíľu neverím politikom, ktorí skutočne majú moc rozhodovať o takýchto veciach, že im úprimne záleží na Ukrajine a jej občanoch. O vojenskom realizme chcem napísať zvlášť článok, takže tu to vysvetlím iba na pár príkladoch.

Vojna na Ukrajine trvá 2 a pol roka. Podľa UN zabilo Rusko na Ukrajine 10 500 civilistov. Vojna v Izraeli trvá asi pol roka a Izrael stihol zabiť 35 000 civilistov. Očakávali by sme, že podľa tej istej logiky, podľa ktorej odsudzuje Západ Rusko, bude Západ násobne viac odsudzovať Izrael. Opak je ale pravdou.

“Ukrajina je priamo na hranici EÚ a ako štáty Únie je naša zodpovednosť ochraňovať nielen nás, ale aj našich susedov. Nemôžeme dopustiť, aby sa na hraniciach EÚ dialo niečo takéto.“

Pred asi rokom obnovil Azerbajdžán svoje ambície rasovej očisty Arménska. Arménsko je tiež sused EÚ. Na základe tejto logiky a logiky, ktorú som opísal vyššie, by sme tiež očakávali, že si Západ bude zastávať Arménsko. Skutočnosť je ale taká, že Arménsko si nikto nezastal a podporu vyjadrili naopak Azerbajdžánu.

Alebo ide o boj za záchranu demokracie? To tiež nemôže byť pravda, pretože v minulosti už nastalo niekoľko prípadov, kedy USA prevrhlo demokraticky zvoleného lídra a nahradilo ho diktátorom, pretože to vyhovovalo ich záujmom. Napríklad v roku 1953 v Iráne, 1954 v Guatemale alebo 1973 v Chile.

Dôvod na to je jednoduchý – z hľadiska geopolitiky je pre Západ výhodnejšie mať ako spojenca Ukrajinu než Rusko, Izrael než Palestínu, a Azerbajdžán než Arménsko. Žiadna etika, žiadne správne/nesprávne. Iba geopolitika.

Akurát keď si ľudia myslia, že ich štát bojuje za niečo morálne, je pravdepodobnejšie, že ten konflikt podporia. Preto to vždy prezentujú ako boj proti dobru a zlu, boj za slobodu, ľudské práva, liberálne hodnoty a demokraciu.

Preto si myslím, že je vhodné tento konflikt označiť ako proxy vojnu medzi Západom a Ruskom.

Nechcem, aby bolo toto vnímané tak, že si zastávam Rusko a útočím na Západ. Iba sa snažím ukázať, ako veľmoci fungujú. Keby bolo Rusko v pozícii Západu a naopak, správalo by sa s najväčšou pravdepodobnosťou úplne rovnako.

A čo sankcie?

Sankciami sme mali donútiť Rusko ukončiť vojnu čo najskôr, pretože kvôli sankciám by bolo veľmi náročné, možno až nemožné túto vojnu viesť dlhodobo.

Sankcie mali tiež za úlohu izolovať Rusko, čo malo viesť tiež k ukončeniu vojny, pretože izolovaná krajina nemôže prosperovať tak ako krajina, ktorá môže slobodne obchodovať.

V teórii je toto všetko pravda, ale realita je iná, aspoň v prípade Ruska. Ako som vyššie vysvetlil, Rusko má dostatočnú kapacitu na vedenie vojny, čiže tento cieľ nebol sankciami dosiahnutý.

Dôvodov je na to viac, ale jeden z nich je ten, že keď bolo Rusku sankciami zamedzené obchodovať so západnými krajinami, akurát začalo viac obchodovať s krajinami ako Čína, Irán alebo Severná Kórea. Toto nie sú krajiny, medzi ktorými by sme chceli prehlbovať vzťahy.

Rusku to teda neublížilo ani zďaleka tak ako sme si na Západe priali. Skôr by som povedal, že to viac ublížilo štátom, ktoré uvalili sankcie na Rusko, keďže boli tak závislé od Ruska.

Štáty EÚ, aj napriek sankciám, stále nakupujú ropu a zemný plyn z Ruska, akurát nepriamo. Zatiaľ čo predtým by ich kúpili priamo od Ruska, teraz ich Rusko predá Indii alebo Turecku, a až odtiaľ to ide k nám. Keďže to tak či onak skončí u nás, nie je výhodnejšie to kúpiť lacnejšie priamo od Ruska?

Ďalší cieľ bol zamedziť Rusku prístup k surovinám a materiálom,
ktoré sú dôležité pre výrobu vojenskej techniky, ako napríklad mikročipy. Johnny Harris v tomto videu zdokumentoval, ako a prečo aj tak z Ruska padajú na Ukrajinu rakety, ktoré v sebe majú čipy vyrobené v USA alebo EÚ.

Záver

Aj napriek tomu, že konflikt na Ukrajine nie je ani zďaleka taký čierno-biely, ako sa snažia médiá a niektorí politici prezentovať, stále nie je možné mať rozumnú a zdravú debatu na túto tému. Keďže to je ale skutočne dôležitá téma, je nevyhnutné, aby na ňu debata mohla byť.

Musí byť jasné, že vojna na Ukrajine, ktorá je proxy vojnou medzi Západom a Ruskom, nemá za cieľ ochrániť Ukrajincov a ani akékoľvek hodnoty (keďže v iných častiach sveta sa Západ správa opačne), ale skôr oslabiť Rusko, ktoré Západ už 80 rokov vníma ako nepriateľa.

Správanie pro-západných médií, ktoré označujú každého, kto chce mierové rokovania miesto ďalšej vojenskej podpory Ukrajiny, akurát potvrdzuje to, čo som písal vyššie. Je to pokus označiť každého, kto hovorí proti ich mainstream naratívu, ako pro-ruského blázna, ktorého by nikto nemal brať seriózne.

Keď je totiž niekto čistý blázon a idiot, nie je potrebné sa seriózne popasovať s myšlienkami, ktoré prezentuje (čo, len tak mimochodom, ide proti hodnotám demokracie).

Tým, samozrejme, netvrdím, že neexistujú pro-ruskí politici, pretože jednoznačne existujú. Ale tvrdiť, že je niekto pro-ruský čisto kvôli tomu, že nezdieľa mainstreamový názor na to, ako vyriešiť konflikt na Ukrajine, je akurát intelektuálna zbabelosť. Obzvlášť, keď sú to kvalitné a dátami podporené argumenty aj na druhej strane názorového spektra.