Už dlhšie som uvažoval nad tým, akým štýlom by som mal písať tieto články.
Viem, že ich číta viac ako jeden človek, tak ma to vedie k tomu, aby som ich písal v množnom čísle – akoby som to rozprával naraz viacerým ľuďom. Vtedy mám ale pocit, že obsah znie aspoň pre mňa príliš populisticky a možno ma to podvedome vedie aj k tomu, aby som písal o takých témach, ktoré si myslím, že zaujmú viac ľudí.
Keď ich píšem v jednotnom čísle, akoby som to hovoril práve tej osobe, ktorá to zrovna číta, taký pocit už nemám. Na druhej strane sa ale potom cítim, akoby som sa snažil niekoho presvedčiť o tom, čo si myslím. To sa mi nezdá byť autentické, lebo presviedčať nechcem nikoho. Proste chcem iba dať najavo to, čo mi beží hlavou. Ak tým zmením niekoho názor alebo ho tým donútim prehodnotiť to, čo si doteraz myslel, beriem to ako možný pozitívny vedľajší účinok.
Došiel som k tomu záveru, že najviac autentické bude, ak tieto články budem písať tak, akoby som ich hovoril môjmu mladšiemu ja. Alebo keď len budem zapisovať svoje myšlienkové pochody, závisí od témy.
Aj keď by som si určite rád o sebe myslel, že som neskutočne jedinečný, pravdou je, že väčšinu mojich problémov a pocitov zdieľajú aj ostatní ľudia. Preto rada, ktorú by som dal svojmu mladšiemu ja, môže byť relevantná aj pre niekoho, koho som nemusel v živote stretnúť.
Každému je jasné, že človek nie je tvorený iba jeho genetikou, ale taktiež jeho prostredím. Prostredie, v akom človek žije, ho ovplyvňuje a mení.
Keď sa na to pozrieme z pohľadu fyziky, tak prostredie sa vníma ako priestor – či sa nachádzam v Brne alebo Trnave, vnútri alebo vonku… Z pohľadu mňa ako jednotlivca moje prostredie ale nie je ani tak tvorené lokalitou a budovami okolo mňa, ale ľuďmi, s ktorými trávim čas.
Hovorí sa, že človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými trávi najviac času. Dáva to zmysel. Ak sú všetci tí, s ktorými trávim čas, leniví a bez ambícií, potiahnu ma akurát bližšie k sebe. Pretože aj ak by som začal mať nejaké ambície, veľmi ľahko by som sa presvedčil, že nie je potrebné na nich pracovať, keďže ani moji blízki na nich nepracujú. A keď to robia ostatní a ja sa s tým stretávam dostatočne často, budem to vnímať ako niečo normálne. Nemať ambície a nepracovať na sebe je normálne, tak prečo by som sa mal tým, preboha, trápiť, keď môžem ísť radšej s tými blízkymi do baru sa opiť?
Naopak ak by ľudia v mojom blízkom kruhu boli presný opak a ja by som videl, ako neustále usilovne na sebe pracujú, bral by som toto ako normu. Cítil by som sa zle, ak by som robil niečo menej ako oni, pretože som sociálne zviera a chcem zapadnúť do skupiny.
Zapadnúť budem chcieť vždy, vždy sa budem chcieť cítiť byť akceptovaný. Je to základná psychologická potreba, ktorá má svoje evolučné opodstatnenie. Tí, ktorí v minulosti akceptovaní neboli, riskovali, že ich skupina odmietne, a zostanú na všetko sami. To v minulosti znamenalo istú smrť.
Preto aj ak viem, že to, čo moji leniví a neambiciózni kamaráti robia, je zlé, aj tak budem motivovaný sa im podobať. Čisto preto, lebo chcem zapadnúť.
Aj keď toto porekadlo “človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými trávi najviac času” je pravdivé, v dnešnej dobe sa dá prepísať aj takto: Človek je priemerom piatich ľudí, ktorých obsah najviac konzumuje.
Keď som sestre pred pár rokmi vysvetľoval, prečo by nemala mať TikTok, povedal som jej, že aj keď verí, že robiť zo seba debila pred kamerou nie je v poriadku, ak bude takéto videá denne pozerať, jej mozog to začne vnímať ako normu, pretože sa s tým stretáva každý deň.
O spoločnosti veľa povie, akých ľudí oslavujú. Jeden národ oslavuje vedcov, umelcov, inžinierov, lekárov, učiteľov… Druhý celebrity a influencerov. Ktorý z týchto národov je silnejší?
V Číne toto veľmi dobre vedia, preto ich verzia TikToku je iná od tej, ktorú posielajú do sveta. Zatiaľ čo na ich verzii algoritmus odmeňuje obsah, na ktorom ľudia robia naozaj obdivuhodné a užitočné veci, algoritmus v medzinárodnej verzii odmeňuje presný opak.
Prečo? No lebo vedia, že keď bude nejaký Číňan denne sledovať videá, na ktorých ľudia robia vedecké experimenty, pracujú na sebe a pomáhajú svojej komunite, budú chcieť robiť to isté. Naopak, ak niekto z inej krajiny bude dookola sledovať videá, kde ľudia “tancujú” a robia zo seba idiotov, nebudú chcieť robiť tie užitočné veci.
Preto sa pýtam: Kto sú tvoji hrdinovia? Koho obsah najviac sleduješ?
Sú to ľudia, ktorí ti okrem dopamínového boostu nepridávajú do života nič obohacujúce? Alebo ľudia, ktorí ti svojím obsahom aktívne pomáhajú stať sa najlepšou verziou seba samého?
Niektoré knihy, keď prečítam, sú síce v pohode a páčia sa mi, ale tam to končí. Iné knihy, tie najlepšie a najobohacujúcejšie, do konca môjho života zmenia spôsob, ako sa pozerám na svet.
Teraz trochu nadväzujem na predošlý článok o slobodnej vôli. Iba ťažko môžem akúkoľvek moju myšlienku prezentovať ako skutočne moju. Som veľmi silno ovplyvnený myšlienkami vplyvných autorov, ktorých som čítal. Väčšina “mojich” myšlienok sú v skutočnosti ich myšlienky. A väčšina “ich” myšlienok sú myšlienky autorov, ktorými sa oni nechali ovplyvniť.
A aj ak mi napadne nejaká originálna myšlienka, tak ten základ, z ktorého táto myšlienka vznikla, je zostrojený z myšlienok iných ľudí.
Či chcem alebo nechcem, môj pohľad na život, vnímanie reality a svetonázor je silno ovplyvnený ľuďmi, ktorých myšlienkami sa nechávam ovplyvňovať.
Všetci sa stretli už so slovom “meme”. Takmer každý si pod tým predstaví nejaký vtipný obrázok, čo videl na internete. Toto slovo ale v origináli znamená niečo trochu iné.
Vymyslel ho Richard Dawkins vo svojej knihe The Selfish Gene a pochádza z gréckeho mīmēma (to, čo sa imituje) a anglického gene (gén).
Podľa Dawkinsa, meme je niečo ako myšlienkový vírus. Napríklad myšlienky v tomto článku môžu byť meme, ktorý sa prenáša cezo mňa na teba, a jediný spôsob, ako môže prežiť, je, že sa bude šíriť ďalej. To tak, že tento článok niekomu pošleš, povieš o ňom, alebo si necháš ním ovplyvniť iné myšlienky, čo už si v mysli držíš.
Počas toho, ako sa budú tieto myšlienky šíriť, budú ale mutovať a meniť sa, pretože je naozaj malá šanca, že sa ti podarí prerozprávať moje myšlienky úplne rovnako ako som ich tu odprezentoval ja (a že ten druhý človek ich pochopí presne tak, ako boli myslené).
Ak je tento meme pre ľudí užitočný, ľahko zapamätateľný a ľahko šíriteľný, bude sa mu dariť. Ak nie, postupom času naň všetci zabudnú a keď si ho už nikto nebude pamätať, zahynie.
Zavádzajúce je to, že by mal byť užitočný. Napríklad trendy na TikToku užitočné nie sú vôbec, ale vznikajú a šíria sa úplne bežne. Stačí totiž, aby si človek myslel, že meme je užitočný.
Napríklad trend na TikToku sa môže človeku zdať byť užitočný, pretože ak natočí video na trendy tému, bude mať viacej prehratí. Potom sa môže zo seba cítiť dobre, lebo mu to dáva ilúziu sociálnej akceptácie a dosiahnutia niečoho obdivuhodného, keď ho ľudia za to “oslavujú” (lajkujú mu príspevok).
Moju pôvodnú otázku môžem teda preformulovať aj takto: Akými mémami sa nechávaš obklopovať? Takými, ktoré sú skutočne užitočné a prospešné pre tvoj sebarozvoj, alebo takými, ktoré iba vyzerajú, že sú pre teba užitočné?
Pretože to, ako sa pozeráš na svet – či sa ti to páči alebo nie – je silno ovplyvňované ľuďmi, s ktorými tráviš čas; obsahom, ktorý sleduješ; a mémami, ktoré si nechávaš vpustiť do mysle.
Tým nechcem v žiadnom prípade povedať, že by si sa nemal stretávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíš, alebo sa vyhýbať obsahu, s ktorým nesúhlasíš. Práve naopak. Je dôležité sa obklopovať aj opačnými pohľadmi na svet, lebo iba tak môže človek rásť, rozširovať svoje obzory a byť viac ako je.
Otázne je, či títo ľudia alebo tento obsah prispieva k tvojmu osobnému rozvoju (napríklad tým, že sa musíš popasovať s opačnými názormi), alebo to pre teba slúži iba ako nástroj na povyšovanie a rozčuľovanie sa nad “zlými” ľuďmi.
Táto posledná časť mi napadla dnes, keď vyšlo interview s Putinom (ktoré určite odporúčam každému pozrieť). Je mi jedno, aké sú tvoje ideologické a politické názory. Je mi jedno, či Putina neznášaš, obdivuješ, alebo ti je ukradnutý.
Ak ale chceš mať širší pohľad na to, čo sa deje vo svete, je logické, že ti prospeje, ak budeš oboznámený aj s pohľadom tej druhej strany. Nemusíš s tou druhou stranou súhlasiť, nemusí sa ti páčiť. A to je v poriadku. Ak ju ale ignoruješ a nie si schopný ani len vypočuť, zostávaš napospas tomu obsahu, ktorým ťa kŕmi a ovplyvňuje iba tá jedna strana.
Vtedy nie si slobodne premýšľajúci jednotlivec, ale iba nástroj na propagáciu mémov, ktorými ťa kŕmia ľudia, ktorí ťa chcú ovplyvniť – nie pre tvoje dobro, ale pre ich vlastné ciele.