Toto nie je click-bait!!
Dobre, možno trochu. Ale iba trochu.
Predstav si, že otvoríš chladničku. Pred sebou vidíš jogurt a párky. Rozhodneš sa, že si dáš jogurt. Cítiš, že si sa slobodne rozhodol. Bolo toto rozhodnutie skutočne slobodné? Alebo je ten pocit voľby iba ilúzia?
Toto číslo nie je presné, pretože nie je spôsob, ako to overiť, ale s relatívnou istotou môžem povedať, že aspoň 99% toho, čo sa v mojej mysli odohráva, sa odohráva v podvedomí.
Keď kráčam, nepremýšľam nad tým, ako by som mal zdvihnúť jednu nohu, posunúť ju dopredu, položiť na zem a zopakovať s druhou nohou. Proste kráčam. Aj ak sa na to sústreďujem, tak nedokážem si byť vedomý celého procesu kráčania. Aj keď si môžem byť vedomý toho, ako by som mal hýbať nohami, nie som si vedomý toho, ako sťahujem a uvoľňujem jednotlivé svalové vlákna.
Podobne keď vidím atraktívnu ženu, nepremýšľam vedome nad tým, ako je plodná a aké má úžasné gény, ktoré by zvýšili šance na reprodukciu nášho hypotetického dieťaťa. Proste sa mi páči a cítim, že ma to k nej priťahuje.
Alebo keď sa učím novú vec, neukladám si vedome neuróny vo svojom mozgu tak, aby som danej veci “rozumel”. Proste mi to do seba zapadne a ja tomu, akoby zázrakom, začnem chápať.
Všetko to dôležité, čo spôsobuje, že môžem kráčať, pociťovať príťažlivosť, porozumieť niečomu, sa odohráva v pozadí a automaticky.
Ako to funguje v tom pozadí?
V mojom mozgu sa neustále posielajú a prijímajú elektrické signály cez neuróny. To je podmienené chemickými reakciami. Chémia v mojom tele sa neustále mení. Napríklad pred spaním mám v sebe veľa melatonínu, po cvičení veľa testosterónu a počas toho, ako som s niekým, koho mám rád, mám v sebe veľa oxytocínu.
To, aké je zloženie mojej chémie v tele, má výrazný dopad na to, ako premýšľam a ako sa cítim. Môže mi byť úplne jedno, aké mám ideologické presvedčenie, ale keď mám v sebe veľa testosterónu, budem odvážnejší a ochotnejší riskovať. Nie preto, lebo by som sa tak rozhodol, ale preto, lebo testosterón ovplyvňuje môj mozog, a tým pádom to, ako premýšľam a ako sa cítim.
Chémia nie je jediné, čo ovplyvňuje moje zmýšľanie a “rozhodovanie”. Ďalší zásadný faktor je genetika a prostredie.
Možno si si všimol, ako si užívaš svoje obľúbené jedlo, ale neodkážeš pochopiť, ako niekomu niečo také nemôže chutiť. Pre mňa je to melón. Chutí úžasne a neviem si predstaviť, ako by niekomu nemohol chutiť. Takí ľudia ale existujú. Nie preto, lebo by sa rozhodli, že im melón chutiť nebude, ale preto, lebo im jednoducho nechutí.
Možno vplyvom genetiky majú iné chuťové poháriky ako ja. Alebo sú z detstva traumatizovaní z melónov, lebo im zomrel škrečok počas toho, ako jedli melón. Ktovie. Jedna vec je istá: to, či im melón chutí alebo nechutí, nie je ich voľba.
Čo ešte nie je tvoja voľba? Postupne sa v tomto článku dostanem k záveru, že nič nie je tvoja slobodná voľba, ale poďme zatiaľ postupne. Hudba!
Vybral si si, že sa ti bude páčiť rock? Alebo sa ti proste páči? Vybral si si, že sa ti nebude páčiť pop? Alebo sa ti proste nepáči a hotovo? Podobne ako s jedlom, aj tu hrá zásadnú rolu genetika plus prostredie.
Možno je tvoj osobnostný profil podobný ako môj a dosahuješ vysoké skóre v otvorenosti, kvôli čomu prirodzene preferuješ hudbu s hlbším filozofickým nádychom. Alebo hudbu, ktorá spochybňuje zaužívané sociálne normy. Z rovnakého dôvodu nemáš rád pop, pretože pop býva textami zvyčajne viac plytký a pre masy, čo znamená, že sa podraďuje zaužívaným normám.
Vybral si si, že budeš mať takýto osobnostný profil? Alebo si sa taký už narodil? Napríklad ja som už odmalička rád čítal odbornú literatúru, učil sa nové veci a spochybňoval autority. Nevybral som si to, proste som sa taký už narodil.
Viem si predstaviť, že by som počas detstva nevyrastal v prostredí, kde by ma ostatní podporovali v tom, aby som sa neustále učil nové veci. V takom prípade by som bol dnes iný a pravdepodobne ani nepísal teraz tento článok. Každopádne, aj keby moje gény boli silno potláčané počas môjho detstva prostredím, v ktorom som vyrastal, aj tak by to nebola moja slobodná voľba.
Existuje veľmi známy experiment, kde povedali ľuďom, aby stlačili tlačidlo hocikedy, keď budú chcieť. Popri tom im skenovali mozog a zistili, že ten impulz v mozgu, ktorý ich viedol k tomu, aby to tlačidlo stlačili, vznikol asi pol sekundy skôr ako ten človek “začal chcieť” to tlačidlo stlačiť.
Kde teda zostáva priestor pre slobodnú vôľu? Ja ho totiž nevidím nikde. Moje myšlienky sú produktom chémie v mojom mozgu. Chémia je v tomto zmysle iba rozvinutá fyzika. Fyzika je matematika v praxi. A matematika je 100% deterministická.
V minulosti som napísal článok, kde som tvrdil, že slobodná vôľa existuje, pretože nevidím iný význam pre qualiu. Qualia je, jednoducho povedané, subjektívny zážitok z existencie. Prečo nie som iba bezduchý biologický robot, ktorý vykonáva všetko iba podľa zákonov fyziky bez slobodnej vôle? Načo moju existenciu sprevádza subjektívny zážitok?
Dnes ale je pre mňa o dosť jednoduchšie prijať, že qualia nemusí mať so slobodnou vôľou absolútne nič spoločné. Ako som písal v článku o AI a vedomí, vedomie – tým pádom aj qualia – prirodzene vzniká vtedy, keď sa materiálne častice poukladajú do určitého usporiadania. Aký má qualia potom význam? Musí mať vôbec nejaký význam?
Aj keď všetky neurologické a biologické zistenia naznačujú, že slobodná vôľa neexistuje, ľudia sa stále silou-mocou snažia držať toho, že existovať musí.
Argumenty pre slobodnú vôľu
Justičný systém
Jeden z argumentov je, že aj náš justičný systém je postavený na myšlienke slobodnej vôle. Keby bol postavený na niečom, čo nie je pravdivé, nemohol by fungovať. Ako môžeme totiž potrestať niekoho za niečo, za čo nemôže?
Keď totiž slobodná vôľa neexistuje a ja niekoho zabijem, môžem povedať, že ja za to nemôžem. To, že toho človeka zabijem, bolo dopredu určené už od vzniku vesmíru. Dobre, ale stále je pre spoločnosť lepšie, aby som bol vo väzení a nebol nebezpečím pre ostatných, bez ohľadu na to, či za tú vraždu skutočne môžem alebo nie. Justičný systém by preto mohol fungovať úplne rovnako ako funguje teraz.
Fatalizmus
Ďalší argument je obava z úpadku do fatalizmu. Ak totiž nič z toho, čo robím, nie je moja slobodná vôľa, a všetko, čo robím, je už dopredu determinované od vzniku vesmíru, prečo by som sa mal vôbec snažiť niečo robiť? Nebolo by aj to determinované?
Bolo. Schválne, skús nerobiť nič, že ako dlho ti to vydrží. Aj keby sa naozaj snažíš, veľmi dlho ti to nevydrží. Cítil by si sa tak znudene a mizerne, že by si aj tak išiel niečo spraviť. Chceš sa cítiť dobre a aj tvoja biológia chce, aby si sa cítil dobre. Preto si predprogramovaný tak, aby si sa prirodzene snažil niečo robiť, lebo iba vtedy sa budeš cítiť dobre (alebo keď budeš brať drogy, ale to je trochu podvádzanie).
Nihilizmus
Nemôže človek upadnúť potom, keď nie do fatalizmu, tak minimálne do nihilizmu?
Dobre, síce je moje telo naprogramované tak, aby som sa snažil niečo robiť, ale neznamená to potom to, že život nemá žiaden zmysel? Ak nedokážem nič z toho, čo robím, ovplyvniť, keďže je to už dopredu určené od vzniku vesmíru, aký má život vôbec zmysel?
Na to odpoviem rovnako ako pri qualii: musí mať nejaký zmysel? Keby si mal slobodnú vôľu, mal by zrazu život sám o sebe nejaký zmysel? Nie, akurát by si mohol o ňom slobodne rozhodovať.
Sám som sa dlho snažil veriť v slobodnú vôľu, lebo som sa cítil bezmocný z uvedomenia, že nemám absolútnu kontrolu nad tým, čo robím a ani nad tým, čo si myslím. Život je v takom prípade iba niečo ako film, ktorý sa spustil v momente, kedy som sa narodil, a skončí, keď zomriem.
Mňa ale zaujíma, ako sa ten film bude vyvíjať, a chcem si ho užiť v jeho plnej kráse. Chcem naplno zacítiť všetko, čo s ním prichádza – aj ak nad tým nemám mať kontrolu. Nie, že by som mal veľmi na výber.
A aj keby som mal upadnúť, či už do nihilizmu alebo fatalizmu, zmenilo by to niečo na tom, či slobodná vôľa existuje? S pravdou je to veľmi zaujímavé, lebo ona zostáva nemenná bez ohľadu na to, čo si o nej myslíme a ako sa z nej cítime.
Veď ale ja cítim, že slobodnú vôľu mám
Keď môžem priznať existenciu vedomia čisto na základe toho, že cítim, že vedomie mám, prečo nemôžem priznať existenciu slobodnej vôle tiež iba na základe toho, že cítim, že moje rozhodnutia sú slobodné?
Pretože ako som už popísal, každé jedno moje rozhodnutie je podmienené a formulované veľa faktormi a ani nad jedným z nich ja nemám žiadnu kontrolu. To znamená, že moje rozhodnutia v skutočnosti slobodné byť nemôžu, čiže to, čo cítim ako slobodná vôľa, je v skutočnosti iba ilúzia.
Aby som mohol čokoľvek cítiť, či už to má byť skutočné alebo len ilúzia, musí sa ten pocit niekde zjaviť, a to vo vedomí. Vedomie je ako plátno, na ktoré sa všetko moje vnútorné prežívanie vykresľuje. Preto už len to, že som schopný niečo cítiť, je dôkaz existencie vedomia. Cítiť môžem ale aj niečo, čo skutočné nie je, ako napríklad slobodnú vôľu.
Minule som prišiel domov a pustil si Slipknot. Cítil som sa, akoby som sa slobodne rozhodol, čo si pustím. Potom som sa ale nad tým zamyslel a spomenul si, ako som v ten deň v meste videl dievča s mikinou Slipknotu. Keď som ju uvidel, pomyslel som si, že som Slipknot dlho nepočul, čo ma následne viedlo k tomu, aby som si ho neskôr pustil. Ak by som nebol to dievča stretol, pravdepodobne by som si bol pustil niečo iné.
Takže aj keď som cítil, že moje rozhodnutie bolo slobodné, neskôr mi došlo, že slobodné veľmi nebolo, pretože záviselo od faktorov, nad ktorými kontrolu naozaj nemám.
Kompatibilizmus
Vo filozofii nie sú iba dve možnosti, keď ide o slobodnú vôľu (existuje alebo neexistuje). Je aj teória, ktorá je niekde medzi, a volá sa kompatibilizmus.
Kompatibilizmus rozlišuje medzi rozhodnutiami, ktoré by v podstate mohli dopadnúť inak, a rozhodnutiami, ktoré by inak dopadnúť nemohli.
Napríklad v našom prípade s jogurtom a párkami. Jedna možnosť by bola, že si zoberiem jogurt, a ďalšia, že si zoberiem párky. Mohol som sa rozhodnúť inak, možnosť voľby tam bola. Preto by kompatibilizmus považoval toto za slobodnú vôľu.
Naopak ak ide o moje hudobné preferencie, tam veľmi možnosť nemám preferovať niečo iné. Jednoducho som sa narodil s nejakými osobnostnými črtami, vyrastal som v určitom prostredí, a to ma viedlo k tomu, aby som mal také hudobné preferencie, aké mám. To už by podľa kompatibilizmu slobodná vôľa nebola.
Síce nemôžem zmeniť to, aká hudba sa mi páči, ale môžem si vybrať vypočuť si aj to, čo sa mi nepáči.
Kompatibilizmus je preto veľmi užitočný, keď ide o právo. Povedzme, že niekomu sa spraví nádor na mozgu, ktorý mu bude tlačiť na časť mozgu zodpovednú za kontrolovanie impulzov. Tento človek potom niekoho udrie. Mal by byť potrestaný rovnako prísne ako človek, ktorý by tiež niekoho udrel, ale s perfektne zdravým mozgom?
No keďže nemohol za to, že sa mu spravil na mozgu nádor, a udrel niekoho čisto preto, lebo mal poškodenú časť mozgu, ktorá by mu normálne umožnila tento impulz kontrolovať, nemôžeme povedať, že by to bolo jeho slobodné rozhodnutie niekoho udrieť. Takýto človek nepotrebuje byť potrestaný alebo odsudzovaný, aby sa napravil. Takýto človek potrebuje operáciu mozgu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou napraví aj jeho kriminálne správanie.
Intuitívne to aj dáva zmysel. V bežnej reči si niečo takéto predstavujeme pod pojmom slobodná vôľa. Nad niektorými vecami, ktoré robím, kontrolu mám, zatiaľ čo iné sú mimo moju kontrolu.
Kompatibilizmus ale iba posúva definíciu slobodnej vôle tak, aby viac sedela do toho, ako ju používame v bežnej reči. To je výhodné, keď chceme riešiť, či je niekto vinný alebo nie, ale absolútne nijak nám to nepomôže, keď chceme zistiť, či skutočne niečo ako slobodná vôľa existuje.
Späť k príkladu s nádorom na mozgu. Ak mi nefunguje centrum na kontrolu impulzov a nejaký impulz dostanem, proste ho vykonám. Nijaká voľba tu nie je a ani priestor na ňu.
Keby som ale toto centrum mal funkčné a dostal ten istý impulz, už by sa mohlo stať viac vecí. Možno by som ten impulz čisto odignoroval, možno by som ho prejavil slovne, a možno by som naozaj niekoho udrel. Už je tu viac možností.
Nech by som ale vykonal akúkoľvek z tých možností, aj tak by ma k tej konkrétnej z nich viedlo niečo, nad čím kontrolu skutočne nemám. Stále by to, čo spravím, bolo podmienené chémiou v mojom tele v danom momente, predošlými skúsenosťami, existujúcimi neurónovými obvodmi, vzťahom k tej osobe…
Kompatibilizmus preto neposkytuje dôkaz o existencii slobodnej vôli, akurát mení definíciu tak, aby slobodná vôľa podľa nej existovala.
Záver
Nech si to akokoľvek prekrútime, všetky naše myšlienky, pocity, emócie a skutky sú produktom kombinácie našej vnútornej chémie, genetiky, predošlých skúseností a prostredia. Nič z toho nie je niečo, čo dokážeme aktívne ovplyvňovať. Z toho vyplýva, že akýkoľvek náznak slobodnej vôle je len ilúzia a nič viac.
To teda hovorí mainstream veda. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by niečo ako slobodná vôľa mohla existovať. Zatiaľ. Možno keď zistíme viac o kvantovej mechanike, dozvieme sa niečo úplne iné. V takom prípade zmením aj svoj názor. Dovtedy ale budem musieť veriť tomu, že slobodná vôľa neexistuje a je čisto iba ilúzia (nie, že by som sa mohol rozhodnúť inak).
Môžeme diskutovať o tom, aký význam tá ilúzia má. Možno je pre to nejaký evolučný dôvod. Možno to je vedľajší produkt niečoho úplne iného. Ktovie.
Ak si tento článok dočítal až do konca, gratulujem (aj keď v podstate ani dočítanie tohto článku nebola tvoja slobodná voľba) a prajem ti príjemnú existenčnú krízu.