Po prezidentských voľbách na Slovensku som si spomenul na sen, ktorý sa sníva Raskolnikovi, hlavnej postave z knihy Zločin a trest od Dostoyevského:
Svet bol postihnutý nákazou spôsobenou mikroskopickými tvormi. Tieto tvory ovplyvňovali myseľ človeka tak, že infikovaný človek začal veriť, že len on má pravdu. To spôsobilo, že ľudia neboli schopní sa porozprávať jeden s druhým a pochopiť akýkoľvek iný pohľad na svet. Následkom toho bol totálny chaos a rozpad spoločnosti.
Zdôrazňujem, že tento článok nie je politický. Naozaj nemám záujem zhadzovať ktoréhokoľvek kandidáta a ani komentovať, či voľby dopadli dobre alebo zle. To nech si spraví každý svoj vlastný názor.
Je jedno, z ktorej časti politického spektra si, ale určite sa všetci zhodneme, že Slovensko – rovnako ako každá iná krajina – má veľa problémov. Či už je to školstvo, zdravotníctvo, cesty, korupcia, inflácia… Vyriešením týchto problémov by sme určite zlepšili kvalitu života Slovákov.
Môžeme debatovať o tom, ktorý z týchto problémov je najväčší a mal by byť teraz tou najväčšou prioritou. Ja argumentujem, že pokiaľ je ale spoločnosť rozdelená a ľudia sa nedokážu porozprávať slušne s niekým, kto má iný názor, nemôžeme efektívne riešiť žiadne problémy, pretože sa nikdy nebudeme môcť dohodnúť na tom, aké by mali byť naše priority.
Neviem, čím to je spôsobené, ale zdá sa mi, akoby sme očakávali, že všetky problémy budú za nás riešiť politici. Áno, bežný človek nemá moc na to, aby opravil zdravotníctvo na Slovensku, čiže oprávnene očakávame, že to opraví nejaký politik – to je predsa náplňou jeho práce. Lenže také veci ako rozdelenie spoločnosti nie je niečo, čo by dokázal vyriešiť politik.
Či už to bolo počas parlamentných alebo prezidentských voľbách, videl som veľmi veľa ľudí, ako hovorili, že volia svojho kandidáta preto, aby sme tu mali slušné Slovensko. Pekný cieľ, nie? Všetci chceme mať slušné Slovensko. Potom ale ten istý človek ide na sociálnych sieťach vulgárne nadávať cudziemu človeku, ktorého v živote nevidel, pretože vyjadril iný názor.
Politik nespraví slušné Slovensko. Iba ľudia môžu spraviť slušné Slovensko.
Taký človek má vytvorenú veľmi čierno-bielu predstavu o tom, čo je dobré a čo je zlé. Verí, že jeho politický favorit je na tej dobrej strane histórie a stelesňuje presne to, čo spoločnosť potrebuje k tomu, aby sme sa pohli smerom k lepšiemu. A možno má naozaj aj pravdu, ktovie. Každý, kto si s ním ale dovolí nesúhlasiť, ide automaticky do kategórie “idiot” alebo “zlý človek”.
Veci ale nikdy nie sú také jednoduché a nedá sa rozdeliť ľudí ani názory jednoznačne na “dobré” a “zlé”. Samozrejme, sú ľudia aj názory, ktoré sú objektívne dobré a objektívne zlé, ale drvivá väčšina je niekde v strede. Je arogantné si myslieť, že zrovna ja som na tej dobrej strane a všetci tí, čo premýšľajú inak, sú na tej druhej strane.
Predstav si dvoch ľudí:
Peter má 20 rokov a ide voliť prvýkrát v živote. Má celý život ešte pred sebou a nemal zatiaľ príležitosť zažiť dospelácky život. Niekoľko jeho kamarátov sú LGBT. Medzi jeho záujmy patrí pomalá móda a cestovanie.
Fero má 58 rokov a vyrastal počas socializmu. Pracuje v tej istej fabrike už 40 rokov. Teší sa, kedy konečne pôjde do dôchodku. Svoj voľný čas rád trávi pri pive s kamarátmi alebo prechádzkami v prírode so svojou ženou.
Každý z nich má iné priority v živote. Zatiaľ čo Peter by uvítal živšiu budúcnosť, Fero už sa teší, kedy si po 40 rokov práce môže už konečne oddýchnuť v pokoji. Peter bude preferovať nové ekonomické príležitosti a moderné technológie, no Fero chce mať istotu, že keď 40 rokov poctivo platil dane, tak štát sa oňho postará, keď pôjde do dôchodku.
Peter rád cestuje a je oboznámený s rozličnými kultúrami. Jeho kamaráti sú členovia LGBT komunity. V spoločnosti by uvítal podobnú rozmanitosť a nerobí mu najmenší problém. Fero, na druhej strane, bol mimo Slovenska iba raz, keď mal 24 rokov a zobral manželku po svadbe na medové týždne do Juhoslávie. Všetci jeho kamaráti sú z tej istej obce, v ktorej celý život vyrastal, a o LGBT počul iba v telke.
Asi netreba ďalej popisovať týchto dvoch hypotetických ľudí. Každému je jasné, že títo dvaja budú voliť inak, pretože majú odlišné priority. Môžeme povedať, že priority jedného sú lepšie ako priority toho druhého? Určite nie. Obaja majú opodstatnené dôvody na to, aby volili kandidáta, ktorý presadzuje veci, ktoré sú v súlade s ich prioritami v živote.
Označovať jedného z nich ako idiota len preto, lebo má iné politické preferencie, je absurdné. A určite to nedocieli to slušné Slovensko, po ktorom všetci tak túžime.
Teraz si možno hovoríš niečo ako “hej, dáva to zmysel” alebo “áno, naozaj nemám rád, keď sa ľudia nedokážu rozprávať s úctou”. Ak sa ale aspoň na 10 sekúnd nezamyslíš nad tým, či TY nie si presne ten človek, tak si si z tohto článku neodniesol nič užitočné.
Odmalička mi bolo hovorené, že o politike a náboženstve by sa nemalo rozprávať, pretože ľudia majú na tieto témy celkom silné názory a akurát by sme sa pohádali. Lenže akonáhle sa ľudia prestanú rozprávať s ľuďmi, ktorí premýšľajú inak, začnú sa diať naozaj hrozné veci.
Možno máš v rodine uja, ktorého považuješ za dezoláta, lebo volil Kotlebu. Alebo sesternicu, ktorá je podľa teba slniečkarka, pretože volila PS. Miesto toho, aby si sa na nich smial, povyšoval alebo rozčuľoval, sa ich jednoducho opýtaj, prečo volia tak, ako volia.
Môžeš s nimi nesúhlasiť, a to je úplne v poriadku. Nie ste identickí, tak logicky budete premýšľať trochu inak a nezhodnete sa v niektorých veciach. Bez toho, aby si sa ale snažil tomu človeku ukázať, aký je sprostý, sa ho pokús porozumieť a pochopiť jeho pohľad na svet.
Môžeš byť aj naďalej presvedčený, že je len idiot. A možno aj je. Lenže ak mu to dáš najavo alebo s ním odmietneš ďalej komunikovať, akurát ho ešte viac zatlačíš do svojho kútika, ktorý sa ti tak silno nepáči.
Iba ak bude ten človek veriť, že sa ho nesnažíš o ničom presvedčiť, že ho nezosmiešňuješ a nepokúšaš sa mu vyvrátiť jeho pohľad na svet – ale naopak sa mu len snažíš pochopiť a vidieť svet jeho očami – sa bude pri tebe cítiť pohodlne byť zraniteľný a skutočne ochotný zmeniť svoj postoj.
Toto je totiž prvý krok k slušnému Slovensku – vzájomná úcta a pochopenie.