Myslím si, že transsexualita sa nesprávne neoznačuje ako mentálna porucha. Nehovorím to preto, lebo by som chcel niekoho uraziť, práve naopak. Hovorím to preto, aby sme to mohli adekvátne posúdiť, lepšie sa na to pozrieť, a tým pádom lepšie vedieť pristupovať k takým ľuďom, pretože si zaslúžia pomoc.
Predstavte si situáciu, že ste klinický psychológ a príde k vám 25-ročný muž s tým, že sa cíti, že má šesť rokov. Ako by ste reagovali? Vhodná reakcia by bola ho označiť ako „nie normálneho“, možno aj mentálne chorého. Nie je nič zlé na tom mať šesť rokov. Prečo je teda zlé, ak sa 25-ročný cíti, že má šesť rokov? Pretože šesť rokov nemá. Samozrejme, 25-ročný sa môže cítiť, že má stále 18 alebo už skoro 30, lebo chronologický vek nemusí byť vždy v súlade s mentálnym ani kognitívnym vekom, ale 25 a 6 je príliš veľký rozdiel, aby sme to mohli považovať za niečo normálne.
Teraz si predstavte, že k vám príde ten istý muž, ale tentokrát tvrdí, že je pes. Ako by ste reagovali teraz? Vhodná reakcia by bola rovnaká ako v predošlom prípade. Ten človek jednoznačne nie je pes, prečo si teda myslí, že pes je? Asi nastal nejaký problém, možno zažil nejakú traumu, možno sa mu poškodil mozog vplyvom nejakého úrazu, možno sa tak už narodil… každopádne to, v čo verí, sa výrazne nezhoduje s realitou, takže ho označíme ako mentálne chorého. Nie preto, aby sme ho urazili, ale preto, aby sme s ním mohli pracovať ako s niekým, kto nie je v poriadku. Jeho problém nevyriešime tak, že mu budeme hovoriť, že je skutočne pes, lebo si to tak myslí. Už vôbec nie tak, že sa k nemu tak aj budeme správať, zavrieme ho do klietky a necháme spať vonku v búde.
Ani pána, ktorý si v 25 myslí, že má 6, nenapravíme a ani mu nepomôžeme, ak mu dáme za pravdu a budeme sa k nemu tak správať. Ak si niečo takéto o sebe myslí, indikuje nám tým, že mentálne ani emočne nie je na tom v poriadku, podľa čoho môžeme usúdiť, že by nebolo bezpečné ho nechať sa hrať na pieskovisku s malými deťmi alebo ho poslať medzi prváčikov do družiny, obzvlášť pre tie deti.
Prečo sa teda tvárime, že myslieť si, že som iné pohlavie ako skutočne som, je odlišný prípad od týchto dvoch? Aký je v nich rozdiel? V každom prípade si myslím, že som niečo, čo nie som. A nie je to nič “neškodné” ako myslieť si, že som o čosi krajší ako skutočne som, práve naopak – je to veľmi závažné, lebo títo ľudia sa častokrát chcú dať preoperovať, čím si permanentne zničia svoje pohlavné orgány a zabezpečia, že do konca života nebudú schopní sa rozmnožovať! Ak si myslím, že som krajší ako skutočne som, najhoršie, čo sa môže stať, bude, že sa strápnim, ak sa prihovorím žene, ktorá je jednoznačne mimo moju ligu. Človeku, ktorý sa cíti, že je nosorožec, nepomôžeme potvrdením jeho ilúzie.
Na základnej škole som si so spolu sediacim robieval srandu zo slovenčinárky, pretože na to, že učila slovenčinu, ovládala gramatiku naozaj hrozne. Často nedodržiavala svoje vlastné poučky, ktoré nás učila a riadila sa prevažne tým, čo mala napísané v učebnici. Ostatní spolužiaci mali u nej plusové body, keď sa učivá učili naspamäť, vrátane príkladov uvedených v učebnici – aj ak boli nesprávne. Napríklad slovo SMS na písomke považovala za skratkové slovo aj napriek tomu, že to je jednoznačne iniciálové slovo (Short Message Send), lebo vraj to tak bolo napísané v učebnici. Ak som ju na niečo také upozornil cez hodinu, povedala mi, aby som si to napísal ako chcem, ostatní si to budú písať podľa nej. Často si svoje obhajovala tým, že proste verí, že to tak je. So spolusediacim sme sa na tom zabávali tak, že ak sme na matematike zle vypočítali príklad, hovorili sme, že je vlastne vypočítaný správne, lebo my veríme, že výsledok by mal byť takýto a nikto nám nemôže nič hovoriť do toho, čomu my veríme. A ak tomu naozaj verím, musí to byť predsa pravda!
Samozrejme sme vtedy iba srandovali a vedeli sme, že takto svet nefunguje. Ak by som robil kliky, z pohľadu niekoho vedľa to vyzerá tak, že sa zem nehýbe, ale ja áno. Z môjho pohľadu to ale vyzerá tak, že ja sa nehýbem, zatiaľ čo zem áno. Ktorý z týchto pohľadov je pravdivý? Pravdivé sú oba, lebo naozaj sa pri robení klikov vnímam ako stacionárneho a všetko ostatné je pre mňa to, čo sa hýbe. Vieme ale, že pravda je len jedna, tak tu narážame na problém. Vieme, ako funguje gravitácia, pohyb a hybnosť, a podľa toho vieme určiť, že pri robení klikov neodtláčam zem od seba, ale seba od zeme. Toto je tá pravda. To, čo ale vnímam ja, teda že odsúvam od seba zem, je táto istá objektívna pravda, len z môjho pohľadu. Rovnako ako keď sa z rôznych uhlov pozerám na jeden objekt. Žiaden uhol pohľadu mi nedáva „pravdivejší“ pohľad na ten objekt, každý z nich je rovnako platný, ale každý z nich je uchopený v tej istej realite a objektívnej pravde, a to tej, že ten objekt existuje a ja sa naň pozerám. To, že sa naň pozerám sprava a verím, že toto je jediný spôsob, ako sa dá na ten objekt pozerať, nemení nič na tom, že niekto na druhej strane bude ten objekt takisto vidieť, aj keď z druhej strany.
Ak by som veril, že 2+2=5, zmenil by fakt, že tomu verím, niečo na tom, že s dvomi dvojeurovými mincami by som si nemohol kúpiť cigarety za 5€? Nie, objektívnej realite sa totiž nedá vyhnúť. Takéto postmodernistické zmýšľanie, ktoré hovorí, že nič ako objektívna pravda neexistuje, umožňuje ale takéto tvrdenia. Postmodernistické zmýšľanie sa dostalo tak do popredia v našej kultúre, že subjektívne pocity človeka sú dnes uprednostňované pred objektívnou realitou. Ak niekto povie, že sa cíti ako muž (pritom je v skutočnosti žena), nikto nemá právo to spochybňovať. Ak tomu predsa verí, tak to musí byť pravda, nie? Keďže spoločnosť začína brať takéto tvrdenia ako úplnú samozrejmosť, stretávame sa s ľuďmi, ktorí sú tzv. „gender fluid“ a sú schopní meniť svoje pohlavie podľa toho, ako sa cítia – zo dňa na deň.
Kde to ale celé začalo? Môžeme povedať, že prvé „preoperovanie“ bolo niekedy v 20. rokoch dvadsiateho storočia. Čo ale mňa teraz v tomto článku zaujíma, je, kedy začalo to, že sa niekto môže cítiť ako žena a mal by byť preto aj považovaný za ženu. Termín gender identity definoval John Money, novozélandský psychológ a sexuológ. Veril, že ľudia sú sociálne determinovaní, spoločne s ich pohlavím. Môžete si to predstaviť tak, že človek je po narodení prázdny štítok papiera, na ktorý neskôr spoločnosť vpisuje rôzne veci, ktoré následne definujú toho človeka. Áno, ľudia sú definovaní aj prostredím, v ktorom vyrastajú, ale Money veril, že ľudia sú definovaní iba prostredím, alebo teda aspoň z veľmi veľkej časti, o dosť väčšej ako skutočne sú.
V roku 1965 sa narodili v USA dvojičky, Bruce a Brian. Po šiestich mesiacoch Brucovi nesprávne diagnostikovali fimózu a doktor nariadil obriezku. Obriezka ale nebola úspešná a Bruce prišiel pri nej o penis. Rodičia nevedeli, čo s tým spraviť, tak kontaktovali Johna Money-ho a ten navrhol, že Bruca preoperuje úplne na ženu. Zmenil mu penis na niečo pripomínajúce vagínu a rodičom nariadil, aby Bruca vychovávali ako dievča a nikdy mu o tom nepovedali. Rodičia to najprv poslúchali, veď lebo ak je gender identita naučená, ako tvrdil Money, nemali by nastať žiadne problémy. Brucovi zmenili meno na Brenda, no nech sa akokoľvek snažili, stále nebolo niečo v poriadku. Počas tohto experimentu na ľuďoch rodičia aj s deťmi navštevovali Money-ho, ktorý od týchto dvojičiek chcel (už od 6 rokov), aby nacvičovali sex, pretože veril, že takto sa má zdravo vytvárať gender identita.
Keď mala Brenda 13 rokov, trpela silnými depresiami a chcela sa zabiť. V 14 jej rodičia povedali pravdu a Brenda sa ihneď rozhodla sa dať preoperovať naspäť na muža, tentokrát s menom David. Ako David s Brianom dopadli? Obaja spáchali samovraždu do 40. roku svojho života kvôli traume, ktorú na nich Money zachoval.
Často sa stretávame s argumentom, že keď niekto pociťuje gender dysphoriu, teda pocit nesúladu medzi vonkajším a vnútorným ponímaním svojho pohlavia, pociťuje zároveň aj obrovskú mieru depresie, ktorá môže viesť až k samovražde, ale dá sa ju liečiť tak, že sa preoperuje na pohlavie, s ktorým sa vo vnútri stotožňuje. S tým som úplne v poriadku, ak to má naozaj niekomu pomôcť, dokonca mu aj držím palce a prajem mu, aby sa mal vo svojom „novom“ tele lepšie. Pravda je ale taká, že ľudia, ktorí sa dali preoperovať, páchajú samovraždu 20-násobne častejšie ako „bežní“ ľudia [1], čo je dokonca o malý kúsok viac ako ľudia, ktorí síce pociťujú gender dysphoriu, ale preoperovať sa nedali. V praxi to znamená, že je väčšia pravdepodobnosť, že preoperovanie takýmto ľuďom viac ublíži ako pomôže.
Ja celé toto považujem ako trend. Nie je to nič, čo by sa prirodzene vyvíjalo v ľuďoch. Moneyho experiment ukázal presný opak toho, čo chcel Money dokázať – sexualita nie je naučená, ale vrodená. Viem si predstaviť rôzne traumatické situácie, kedy by bola sexualita potlačená alebo sa prejavovala v inej forme, ale vtedy aj tak hovoríme o nezdravej sexualite. Aj napriek tomu vidíme vysoký nárast počtu ľudí, ktorí sa nestotožňujú s pohlavím, ktoré im „bolo pridelené pri pôrode“. Naschvál to dávam to úvodzoviek, lebo tá fráza ani nedáva zmysel. Keď som sa narodil, doktor už dopredu vedel, že som muž, pretože videl môj ultrazvuk a keďže videl, že mám penis, posúdil, že som muž. Pri pôrode to iba potvrdil. Nebolo to žiadne „hmm, dnes som už tri novonarodené deti označil ako dievčatá, tak aby sa zachoval balans, toto dieťa bude chlapec“.
Ďalší argument, a veľmi presvedčivý, je, že tento nárast v počte trans ľudí je spôsobený dnešnou spoločnosťou, ktorá je tolerantnejšia ako kedysi. Totiž počet trans ľudí v spoločnosti bol stále rovnaký, akurát boli utláčaní a báli sa vyjsť so svojou gender identitou na povrch, tak to v sebe roky držali a teraz, keď im je umožnené vyjsť na povrch bez toho, aby boli neprimerane súdení, naozaj na povrch aj vychádzajú. Problém s týmto argumentom je (a je ich viac), že kedysi, keď spoločnosť trans ľudí netolerovala tak ako teraz, boli trans prevažne muži. Veľká väčšina ľudí, ktorí sa identifikovali ako trans, boli muži, takže by sme očakávali, že takýto trend sa zachová a uvidíme nárast v starších mužoch, ale vidíme presný opak [2]. Nárast je v mladých ženách. Kde sú teda tí, čo sa doteraz skrývali, ak im je teraz umožnené vyjsť na povrch? Verím, že nárast, o ktorom hovorím, je do istej miery spôsobený aj kvôli tomu, že ľudia, ktorí sa doteraz skrývali, postupne vychádzajú na povrch, ale určite nie v takej veľkej miere, aby to vysvetľovalo toto všetko, čo sa deje. Prečo vidíme ale takýto vysoký nárast pri mladých ženách?
Všetci sme do istej miery náchylní k tomu, aby sme opakovali po ostatných. Ak totiž nebudeme zapadať medzi ostatných, riskujeme, že budeme odlúčení od skupiny, čo pre našich predkov znamenalo takmer istú smrť, takže sme vyvinutí, aby sme sa pokúšali podobať na ostatných. Nie je to jediný dôvod, prečo to robíme, ale jeden z tých zásadnejších. Dievčatá sú na toto o dosť náchylnejšie, pretože sú prívetivejšie ako chlapci, čo znamená, že sa radšej prispôsobujú (evolučný dôvod pre to je, že sa starajú o dieťa, a tomu sa treba prispôsobovať). Zároveň sú aj viac neurotické, čiže náchylnejšie na negatívne emócie, takže im začne „pípať radar“ skôr ako chlapcom, ak budú mať pocit, že niečo nie je v poriadku.
Ak je teda dievča v partii, kde všetky jej kamarátky sú non-binary, they/them, trans… bude veľká pravdepodobnosť, že toto dievča si začne to isté myslieť o sebe bez toho, aby si bola toho vedomá, pretože inštinkt imitovať je veľmi starý a podvedomý. Je to podobné ako keď pred niekoľkými rokmi bol trend si rezať ruky žiletkami. Ľudia to väčšinou nerobili preto, lebo by naozaj túžili si rezať ruky, ale preto, lebo to robili aj ostatní, hlavne ich kamaráti.
Môžete si ale hovoriť, že niekto to aj tak musí začať. Jasné, niektorí to môžu opakovať, ale odkiaľ to majú tí, od ktorých to ostatní opakujú? Niektorí sa môžu reálne tak cítiť, o takých ale teraz nepíšem. Všetci sa radi pozeráme so zvedavosťou na niečo nezvyčajné. Na sociálnych sieťach dnes môžeme nájsť XY ľudí, ktorí si vymýšľajú tie najdivnejšie zámená, sexuality a iné spôsoby, ako sa zaradiť do novej skupiny, a tým upútať na seba pozornosť. Keďže je to niečo nové, nezvyčajné, ostatní sa na to pozerajú, komentujú a zdieľajú, čo iba dáva spätnú väzbu, že sa to ostatným páči (alebo ich to aspoň zaujíma, efekt to má rovnaký).
Ďalší dôvod sú narcisti. Ak sa mi podarí zaradiť to novej skupiny (či už do nej skutočne patrím alebo nie), budem zaručene v menšine. Postmodernistická filozofia hovorí o morálnom relativizme. V skratke to znamená, že neexistuje nič ako vyslovene „dobré“ alebo „zlé“, pretože dobro a zlo je relatívne a sociálne konštruované. Ak napríklad v nejakej časti sveta považujú za bežné, aby muži bili svoje ženy, v tej časti sveta to nie je „zlé“. U nás je niečo takéto považované za zlé. Nedá sa povedať, že biť ženy je samo o sebe zlé, pretože podľa postmodernizmu je morálka relatívna. Argument pre morálny relativizmus môže byť, že existujú spoločnosti s inými morálnymi zázemiami, ktoré takisto fungujú. Otázne ale je, či budú fungovať aj o tisíc rokov, ak ich potlačíme do extrému. Ako ale postmodernizmus vysvetľuje, že väčšina sveta odsudzuje bitie žien? Tak, že tí, ktorí zastávali tento názor, mali väčšiu moc ako tí, čo mali názor opačný a postupne ich vplyvom svojej moci utlačili natoľko, že dnes sa prejavuje iba zriedkavo (aj keď stále viac ako by sa mal). Ak sa teda niekomu podarí identifikovať s menšinou, podľa postmodernizmu sa môže ihneď identifikovať ako obeť utláčateľa – väčšiny.
Narcisti veľmi radi využívajú tento fakt, pretože ak je niekto obeť, dáva mu to hneď milión výhovoriek, prečo nemusí robiť X alebo Y. Takisto tým čerpajú z prirodzenej ľudskej empatie, ktorá nám káže súcitiť s obeťami nefér systému, čo im umožňuje sa cítiť dobre zo seba bez toho, aby skutočne niečo spravili – obzvlášť ak sa tvária, že bojujú za jednu z týchto menšín, s ktorými sa začali identifikovať prevažne pre pozornosť s nimi spojenou.
Takže je tu malá časť ľudí, ktorá sa reálne cíti ako opačné pohlavie, väčšia časť ľudí, ktorí zneužívajú identifikovanie s trans komunitou pre pozornosť alebo svoje vlastné potešenie, a potom ešte väčšia časť ľudí, ktorí sú zmätení a nechajú sa ostatnými nalákať takisto do tejto komunity.
Ak sa cítite byť zmätení v živote a neviete nájsť svoju identitu, môžem vás uistiť, že nie ste sami. Je to úplne bežné pre mladých ľudí. Hľadáme miesto, kam môžeme patriť, niečo, čo nám dá identitu. Chceme si byť istý tým, kým sme, a všetko je pre nás neznáme. Objavujeme sami seba so zvedavosťou a sme schopní naletieť na hocičo, čo nám dá pocit, po ktorom tak veľmi túžime. Je dôležité si to uvedomiť a nejsť do niečoho len preto, lebo sa to zdá byť príjemné alebo pohodlné. Aj ježibaba nalákala Janka a Marienku na sladké sľuby.
Ak sa ale aj napriek tomuto všetkému, čo som napísal, niekto cíti, že je vnútri iné pohlavie ako to, ktoré je navonok a je si istý, že nie je iba bisexuál alebo homosexuál (pretože z väčšiny ľudí, ktorí sa identifikujú ako trans, časom vyrastú homosexuáli a prestanú sa identifikovať ako trans [3]), až vtedy by mal začať uvažovať o ďalších krokoch. Je to totiž veľmi závažné životné rozhodnutie a dať sa preoperovať by mala byť až tá posledná možnosť – a ak sa niekto dostane až k tomu, prajem mu, aby sa vo svojom novom tele cítil lepšie!