Zvykneme mať tendenciu si myslieť, že to, čo vnímame cez naše zmysly, je skutočné. “Toto je realita, veď to predsa vidím na vlastné oči (počujem na vlastné uši, cítim na vlastný nos…), takáto realita jednoducho je.” Pravda je ale inde.
Keď sa pozriete na kvetinu a vidíte jej listy zelené, poviete si, že listy sú zelené a realita je taká, že listy kvetiny sú zelené. V skutočnosti tie listy zelené ale nie sú. Slnko vyžaruje neustále obrovské množstvo elektromagnetického žiarenia v rôznych vlnových dĺžkach, jeho lúče prejdú cez atmosféru, narazia na kvetinu, odrazia sa do vášho oka, kde sa aktivujú fotosenzitívne receptory, ktoré vyšlú elektrický signál do vášho mozgu a až ten mozog interpretuje tento elektrický signál ako „zelenú“. Žiadna látka nemá vlastnosť „zelená“, farba je iba vlastnosť, ktorú náš mozog vytvára, aby sme sa vedeli ľahšie orientovať vo svete.
Ďalšia vec: žiarenie, ktoré ide zo Slnka, k nám ide v rôznych vlnových dĺžkach – od najdlhších rádiových (tie môžu mať vlnovú dĺžku aj niekoľko kilometrov) až po gamma žiarenie (vlnová dĺžka 0,01 nanometra a menej). Prečo sme schopní vidieť iba malý zlomok z tohto nekonečného spektra? No po prvé, Slnko nevyžaruje svetlo vo všetkých vlnových dĺžkach. Po druhé, tých, čo prejdú cez atmosféru, je ešte menej. A po tretie, pri týchto vlnových dĺžkach, ktoré my dokážeme vidieť, sa najľahšie vidí cez vodu. To neznamená, že iné vlnové dĺžky neexistujú alebo sú o niečo menej skutočné ako tie, čo vidíme my. Akurát sme sa vyvinuli tak, aby sme tieto dokázali vidieť a iné nie. Mimozemšťania na iných planétach s inou atmosférou môžu vidieť iné vlnové dĺžky, a teda realita by pre nich vyzerala inak.
Podobne to je so zvukom. Keď počúvate hudbu, nie je to tak, že by zvuk, ktorý išiel z reproduktora, išiel rovno vám do ucha a vy ho počuli presne taký, aký je. Reproduktor rozvibruje vzduch na určitú frekvenciu, rozvibrovaný vzduch cestuje do vášho ucha, kde spätne rozvibruje váš ušný bubienok, ten tieto vibrácie premení na elektrickú energiu, ktorá cestuje do mozgu a až ten to interpretuje ako zvuk. V skutočnosti je zvuk len rozvibrovaný vzduch. Opäť, nie všetky frekvencie rozvibrovaného vzduchu dokážeme počuť – počujeme iba tie, pre ktoré sme vyvinutí.
Podobným spôsobom môžeme vysvetliť hmat, čuch, chuť aj emócie. Nič z toho nie je skutočné (aspoň nie tak, ako si skutočné predstavujeme), je to iba halucinácia nášho mozgu.
To, čo vnímame, závisí od veľa vecí, napríklad genetiky, prostredia, kde sme vyrastali, predošlých skúseností, emočného rozpoloženia atď. Náš mozog zbiera informácie okolo nás a ukladá si ich do pamäti. Na základe týchto informácií si vytvára mapu okolitého sveta. Keď idete napríklad po chodníku, po ktorom ste išli už stokrát predtým, nemusíte ten chodník ani vnímať, kráčate po ňom automaticky. Čo ale váš mozog v pozadí (podvedomí) robí, je, že si overuje informácie, ktoré z vonku dostáva, s mapou, ktorú už má vytvorenú. Ak sa všetko dostatočne dobre zhoduje, kráčate si bez problémov ďalej. Ak je ale nejaká nezhoda, napríklad je na chodníku zhodený konár, zachytí to vaše vedomie. Pozriete sa na konár bližšie, zaostríte, mozog aktualizuje túto mapu a idete ďalej.
Hra na klavíri je ešte lepší príklad. Naučíte sa zahrať nejakú melódiu a dokážete ju zahrať už bez toho, aby ste vedome nad tým premýšľali. Proste iba hráte. Váš mozog má zmapované, kedy, kde a ako ktorým prstom budete cítiť, že ste stlačili klávesu. Dostávate odozvu cez prsty (či ste trafili správnu klávesu), ale aj cez uši (či ste zahrali správnu notu). Ak je všetko na poriadku, nič sa nedeje a hráte si pokojne ďalej. Ak ale spravíte chybu a to, čo vnímate, sa nezhoduje s mapou, táto aktivita sa zrazu presunie z podvedomia do vedomia. Aby sa neskôr táto istá chyba nestala, túto časť melódie si dookola zahráte niekoľkokrát, dokým sa v nej neprestanete mýliť – prepíšete mapu vo vašom mozgu.
Richard Dawkins, britský evolučný biológ, v jednom podcaste hovoril, že keď niekoho v diaľke vidí, vidí ho rozmazane. Hneď ale ako ho spozná, akoby sa jeho tvár zaostrila a dokáže už jeho tvár vidieť normálne. Možno ste si to niektorí všimli aj na sebe. Bežne keď chodíme po meste, nepotrebujeme venovať pozornosť tváram všetkých ľudí, ktorých stretneme, pretože ich je príliš veľa. Preto, pokiaľ ten človek pre nás nie je dôležitý, nám stačí, aby sme ho vnímali len ako „machuľu“. Akonáhle tú osobu ale rozpoznáme, táto machuľa sa nahradí zmapovanou tvárou, ktorú už poznáme.
Môžu nastať aj rôzne anomálie, kedy máte pocit, že vnímate niečo, čo tam skutočne nie je. Raz som hral s kamarátom hru Stranded Deep. Je to hra, kde ste stroskotaní na ostrove a vašou úlohou je sa odtiaľ dostať preč. Hrali sme vtedy už niekoľko hodín a dosť som sa do tej hry v ten deň vžil. Lovili sme ryby a ja som si ich nahádzal všetky na jednu kopu. Ako som pri tej kope stál – stále v hre – tak som naživo zacítil zápach ryby. Môj mozog už má zmapované, že by som mal v blízkosti ryby cítiť rybu, tak som ju zacítil aj vtedy, keď som ju videl na obrazovke.
Náš mozog nie je žiaden nástroj, ktorý by nám sprostredkoval realitu taká, aká je. Z evolučného pohľadu by to bolo aj dosť zbytočné. Robili sa simulácie, kde spravili niekoľko jedincov tak, aby vnímali realitu takú, aká je, a ďalších, ktorí vnímali realitu iba ako reprezentáciu. Výsledok bol taký, že zakaždým tí, čo vnímali realitu ako reprezentáciu, prevalcovali tých, čo ju vnímali takú, aká je. Realita je totiž príliš komplikovaná na to, aby sme ju vnímali takú, aká je.
Keď ste na počítači alebo telefóne, orientujete sa na základe ikoniek, ktorú sú tiež len reprezentácia toho, čo sa za tou ikonkou skrýva. Nevidíte zdrojový kód, tranzistory, ktoré umožňujú kódu, aby bežal, elektróny, ktoré „bežia“ v tranzistoroch, ani fyzikálne zákony pod týmito elektrónmi. Vidíte ikonku Instagramu, lebo to vám stačí.
Ak chceme ale spoznávať svet okolo nás, je vhodné sa naň pozerať inak ako sme zvyknutí. Koncom roka 2021 NASA poslala do vesmíru JWST, čo je najvýkonnejší teleskop, aký existuje. Zameriava svoje zrkadlá smerom k najvzdialenejším oblastiam vesmíru a skúma, ako vyzeral a ako sa správal vesmír kúsok po Veľkom Tresku. Keďže sa priestor medzi galaxiami rozpína, rozpína sa aj vlnová dĺžka svetla, ktoré ku nám cestuje zo vzdialených galaxií, čo spôsobuje, že veľká časť svetla, ktoré ku nám dôjde z týchto vzdialených galaxií, je už v inom spektre ako to, ktoré dokážeme vnímať našimi očami. Preto JWST pracuje v infračervenej časti EM spektra, čo mu umožňuje vidieť veci, ktoré by sme inak nedokázali vidieť.
Nakoľko sme produktom evolúcie, sme biologicky limitovaní. Môžete si to predstaviť tak, že realita je obrovská krajinka a my sa na ňu pozeráme cez kľúčovú dierku, kvôli čomu vidíme iba jej veľmi malý kúsok. Podstata celej reality nám tým pádom môže veľmi ľahko uniknúť. Čo podľa mňa robia psychedeliká, je, že túto kľúčovú dierku otočia okolo zvislej osi alebo ju zväčšia, čo umožňuje z reality uchopiť viac ako nám naše limitované telo a myseľ dovoľuje.
Ako písal Rick Strassman v DMT Molekula Duše, mozog si možno predstaviť ako televízny prijímač zachytávajúci signál. Ak v televízii zmeníme kontrast, jas, teplotu obrazu, dokážeme sa pozrieť na situáciu inak. V niektorých prípadoch nám môže pomôcť vidieť veci inak. To je porovnateľné s nízkou dávkou DMT. Čo ale iné kanály, ktoré môže televízor prehrávať? Stačí otočiť prijímač iným smerom a už chytáme signál, aký sme predtým nechytali, a môžeme vidieť niečo – rovnako skutočné ako to predtým – čo sme predtým nevideli. To, že to nevidíme, neznamená, že to neexistuje alebo je o niečo menej reálne ako to, čo vidíme. Ľudia, ktorí užijú vysokú dávku DMT, hovoria, že cestovali do inej dimenzie alebo do paralelného vesmíru, ktorý bol podľa nich ešte viac reálny ako táto naša bežná realita.
Existuje teda realita mimo to, čo považujeme za reálne? Ani na chvíľu o tom nepochybujem. Predsa aj to, čo vnímame ako realitu, je len halucinácia nášho mozgu – akurát na tejto halucinácii sa všetci zhodujeme, preto ju ako halucináciu nepovažujeme.