Na tomto blogu píšem veľa vecí, s ktorými určite veľa ľudí nesúhlasí. A to je v poriadku. Mojím cieľom nikdy nebolo presvedčiť ľudí na moju stranu. Iba chcem povedať to, čo si myslím. Moje názory a postoje sú obmedzené ako názory každého jedného človeka na svete.

Keď sa o rok pozriem na svoje články, určite budem mať chuť v nich kadečo pomeniť (už teraz by som veľa vecí pomenil), lebo moje názory na niektoré témy sa určite zmenia – ako sa zmenili už nespočetne veľakrát predtým. Stretnem sa s novými vecami, naučím sa kadečo nové, podozvedám sa nové informácie, usporiadam si v hlave inak informácie, ktoré už mám… a jednoducho názor zmením. To neznamená, že teraz pravdu nemám, ale o rok ju mať budem.

Aby som mohol mať o niečom dokonalý názor (pravdu), musel by som o danej téme poznať všetko plus všetko o všetkých ostatných témach, ktoré môžu nejakým spôsobom ovplyvňovať tému, na ktorú si chcem vytvoriť názor. Iba vtedy by som mohol mať „pravdu“. V praxi to je nemožné. V praxi môžem mať akurát limitovaný pohľad na vec, a tým pádom nedokonalý názor. Preto by som mal byť čo najviac informovaný o danej téme, aby som mohol mať na ňu čo najmenej sprostý názor. Lenže ako si budem postupne formovať svoj názor a postupovať k pravde, budem robiť chyby a mýliť sa. Čím viac mi to ale bude umožnené, tým viac môžem skúmať rôzne iné pohľady, testovať nové teórie a priblížiť sa bližšie k pravde.

Ako sloboda slova funguje

Samozrejme, o niektorých témach vieme dosť veľa na to, aby sme mohli s istotou povedať, že takto to proste je. Napríklad optika alebo algebra. Čo ale témy, o ktorých ešte toľko nevieme? Ako napríklad „ako by sme mali riadiť spoločnosť?“, „existuje slobodná vôľa?“ alebo „mali by sme posielať peniaze na Ukrajinu?“.

Ako príklad použijem ako by sme mali riadiť spoločnosť. Seriózne nevieme. Každý spôsob riadenia spoločnosti má nejaké výhody a nejaké nevýhody. Môžeme debatovať o tom, ktorý z tých existujúcich je ten najlepší, ale nevieme, aký je skutočne ten najlepší, ak zoberieme do úvahy aj také systémy, ktoré ešte neexistujú. Ako by sme teda mohli vymyslieť nejaký lepší systém ako ten, v ktorom žijeme?

Osoba A by mala nejakú predstavu o dokonalej spoločnosti, zatiaľ čo osoba B inú. Stretli by sa a obaja by sa porozprávali o svojich predstavách. Obaja by išli do konverzácie s tým, že nevedia všetko a s najväčšou pravdepodobnosťou sa mýlia. Spoločne nájdu nejaké základy, na ktorých sa obaja zhodnú, a o veciach, v ktorých spolu nesúhlasia, by debatovali ďalej. Možno nemá pravdu nikto z nich, tak vymyslia kombináciu oboch teórií.

Niečo na spôsob ja som sprostý, ty si sprostý. Ja mám sprostý názor, ty máš sprostý názor. Poďme sa spolu teda o tom porozprávať tak, že ja ti poviem môj sprostý názor, ty mne povieš svoj sprostý názor, a na konci každej interakcie môžeme byť obaja o niečo viac informovaní a menej sprostí.

Toto je možné iba vtedy, keď môžu mať ľudia rozdielny názor a slobodne sa o nich rozprávať.

Vplyv slobody slova na myslenie

Prakticky nie je rozdiel medzi rozprávaním, písaním a myslením. Všetko sú to len spôsoby, ako prejavovať alebo prežívať svoje myšlienky. Keď mi je zakázané hovoriť o niečom, automaticky tým je obmedzená aj moja sloboda o tom premýšľať alebo písať. To znamená, že moja schopnosť si vybudovať názor na danú tému je obmedzená zákonom. Takže názor musím mať iba taký, aký mi štát hovorí, že musím mať.

Tu je dôležité si povedať, prečo je dôležité sa zaujímať o pravdu a prečo neklamať. Všimnite si, že nehovorím „hovoriť pravdu“. To preto, lebo ak sa začínate o niečo zaujímať, môžete mať akurát tak matnú predstavu o tom, čo by tá „pravda“ mohla byť, ale aj tak budete od nej príliš ďaleko. Je sprostosť od vás očakávať, že budete hovoriť pravdu, keď viete príliš málo na to, aby ste ju vôbec mohli poznať.

V jednom experimente nechali ľudí napísať krátku esej o ich postoji k nejakej kontroverznej téme. Následne sa mali ohodnotiť na stupnici podľa toho, kde si myslia, že sa nachádzajú v názorovom spektre ohľadom tej témy (napríklad pro-choice (1) – neutral (4) – pro-life (7)). O nejakú dobu si tých istých ľudí zavolali naspäť a povedali im, aby napísali ďalšiu esej, ale tentokrát v nej mali zastávať opačný názor. Keď napísali esej o opačnom postoji (napríklad niekto, kto bol v prvej etape pro-choice mal v druhej etape zastávať názor pro-life) a mali sa ohodnotiť na tej istej stupnici, zistilo sa, že ich názory sa posúvali v smere toho, o čom písali. Takže niekto, kto je silno pro-choice, môže byť viac pro-life už po tom, ako raz napíše pro-life esej (alebo naopak, samozrejme).

To všetko preto, lebo keď nad niečím premýšľam, v mozgu si vytváram neurónové obvody, ktoré istým spôsobom predstavujú moje myšlienky. Keď si v mozgu takto vybudujem obvod, ktorý je založený na lži, nič to na tom nezmení, že už ho mám v mozgu. Už ovplyvňuje všetky ostatné myšlienky, ktoré mám, a tým pádom aj celý môj pohľad na svet. Čím viac budem tento obvod podporovať – čím viac budem hovoriť tú istú lož – , tým silnejší ten obvod bude a tým silnejšie budem tej lži aj veriť. Joseph Goebbels, nacistický minister propagandy – alebo minister pravdy, keď použijem orwellovský výraz – toto využíval na maximum, z čoho aj vzniklo jeho známe: Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou.

Nie je teda prekvapením, prečo by autoritatívne a totalitné režimy chceli obmedziť slobodu slova. Nie preto, aby ochránili nás ľudí, ale svoju vlastnú ideológiu. Skúste popremýšľať, o ktorých témach sa nerozpráva z viacerých uhlov, a potom skúste popremýšľať, či to je preto, lebo by sa všetci zhodli na jednom postoji, alebo sú ostatné postoje umlčané za účelom pretlačenia nejakej agendy.

Ako obmedzovanie slobody slova škodí nám všetkým

Vlády si obmedzovanie slobody slova vždy zastávajú tak, že chcú zabrániť šíreniu dezinformácií alebo nenávisti. Ale čo im dáva právo rozhodovať o tom, čo je a čo nie je dezinformácia?

Pozrime sa napríklad na to, čo sa dialo počas kovidu. Keď pred troma rokmi niekto povedal, že vírus nevznikol z netopiera, ale pochádza z laboratória, bol označovaný za šíriteľa dezinformácií a častokrát takí ľudia kvôli tomu aj prišli o prácu. Alebo keď si niekto, nedajbože, dovolil spochybňovať rozhodnutia vlády a tvrdil, že prirodzená imunita je dôležitejšia ako vakcína. Alebo keď niekto hovoril, že lockdowny budú mať na ekonomiku taký silný dopad, že viac ľudí zomrie práve na následky zlej ekonomickej situácie ako na samotný vírus. Dnes už vieme, že všetko toto je pravda a postupom času si to priznali aj vlády, ktoré ešte nedávno kvôli tomu trestali ľudí, ktorí presne tieto veci hovorili.

Rozumiem, že celá pandémia bolo niečo, na čo nikto nebol pripravený, tak je pochopiteľné, že situácia nebola zvládnutá perfektne, ale predstavte si, ako by sa to dalo celé o dosť ľahšie zvládnuť, ak by mohli ľudia o tom slobodne komunikovať a štát sa nehral na autoritu na pravdu.

Vraj „verte vede“. Lenže samotná veda si zakladá na tom, že sa pokúša vyvracať už existujúce teórie. Nie na tom, že potvrdzuje to, čo sa už zistilo. Čiže aj ak by sme mali dôverovať vede, tak či tak by sme mali mať slobodu hovoriť aj veci, ktoré idú proti mainstreamu.

A pri argumente s nenávisťou platí to isté. Kto bude rozhodovať o tom, čo je a čo nie je nenávisť? O tomto je politická korektnosť. „Nikto by nemal hovoriť nič, čo by mohlo niekoho iného uraziť.“ Keď sa rozprávam s jedným človekom, môžem si dať pozor na to, aby som ho nijako neurazil. Čo ale keď rozprávam niečo niekoľkotisícovému publiku? Ani vtedy nemôžem nikoho uraziť? Ani jedného človeka? Lebo potom nebudem môcť hovoriť o ničom dôležitom. Nikdy. Ako chceme potom niečo dôležité vyriešiť, ak nemôžeme o tom ani hovoriť?

Tí istí ľudia, ktorí si zastávajú politickú korektnosť, veria, že sloboda slova je aj tak iba nástroj, pomocou ktorého môžu privilegovaní ľudia utláčať ostatných. Lenže to nedáva zmysel už len z toho hľadiska, že ak sa zbavíme slobody slova, tí „privilegovaní“ by boli presne tí, ktorí by diktovali, čo sa môže a čo sa nemôže hovoriť – v preklade: čo si môžeš a čo si nemôžeš myslieť. To chceme zobrať „utláčaným“ to jediné, čo im umožňuje kritizovať systém, ktorý ich tak veľmi utláča?

Ako to vyzerá v praxi, keď sú city dôležitejšie ako pravda

Pred pár dňami na trans proteste napadli dúhoví aktivisti Igora Matoviča kvôli tomu, že mal iný názor ako oni. Môžeme debatovať o tom, či len chcel úprimne vyjadriť svoj názor alebo si prišiel naháňať pozornosť provokovaním pred voľbami, ale jedno je isté – bol fyzicky napadnutý ľuďmi, ktorí kážu toleranciu, kvôli tomu, že si myslí niečo iné ako oni. Neviem ako vám, ale mne sa to nezdá byť ani trochu tolerantné.

Predstavte si, že by katolíci protestovali proti potratom. Príde tam nejaký politik, ktorý je pro-choice, začne sa rozprávať s novinárom o tom, aký má on názor na túto tému, a niekto ho tam za to fyzicky napadne. Niekoľko týždňov by sme v médiách počúvali o tom, aká je krajná pravica nebezpečná pre našu demokraciu. Tu si ale veľa ľudí tých aktivistov ešte zastáva, lebo vraj mali právo sa cítiť rozzúrene.

Rozumiem, že ak si veľmi silno zakladáte na nejakom postoji a niekto hovorí niečo, čo ide kompletne proti tomu vášmu, budete sa na toho človeka hnevať. To je úplne pochopiteľné. Fyzicky na niekoho útočiť kvôli tomu, že má iný názor, ale nie je žiaden progres. Je to iba návrat k tribalizmu a určite nie spôsob, ako riešiť dôležité témy.

LGBT je dôležitá téma a mali by sme sa o nej rozprávať. Ak chceme ale niečo z tej témy aj vyriešiť, mali by sme sa o nej rozprávať. Slobodne. Nech môže byť každý názor vypočutý – akokoľvek nenávistný – pretože aj ak je niekoho názor naozaj opovrhnutiahodný, mal by byť vypočutý, aby sme mu následne mohli porozumieť a odmietnuť ho. Alternatíva je selektívne vyberať, čo sa môže a čo sa nemôže hovoriť, aby sme niekoho neurazili – čím sa vraciame naspäť k problému, o ktorom som písal vyššie (kto by mal mať právo sa hrať na myšlienkovú autoritu?).

Môžete povedať, že niektoré veci by sa naozaj nemali hovoriť, lebo môžu niektorým ľuďom spôsobovať také silné mentálne nepokoje, že sa kvôli tomu budú chcieť zabiť. Ako príklad sa často uvádzajú „homofóbne“ alebo „transfóbne“ narážky. Naschvál tie slová dávam do úvodzoviek, lebo v skutočnosti sú takto väčšinou označované také veci, ktoré len nesúhlasia s LGBT ideológiou alebo jej časťou. Ak je ale niekto tak silno mentálne labilný, že by bol schopný spáchať samovraždu, lebo niekto s ním nesúhlasí (alebo skutočne mu povie niečo škaredé), tak potrebuje v prvom rade odbornú pomoc, nie zákony na obmedzovanie reči za účelom ochrany jeho citov.

Taktiež je veľmi lákavé, aby všetci, čo majú iný názor ako ja, mohli byť umlčaní. Keď sa s niekým rozprávam a ten človek povie nejaký argument, na ktorý nemám odpoveď, cítim sa byť sprostý, tak pochopiteľne by som bol na jednej strane radšej, ak by ten človek také veci nehovoril a ja sa mohol naďalej cítiť byť intelektuálne nadradený. Ale ak by sa mi predsa podarilo ho umlčať, zmenilo by to niečo na tom, že sa mýlim? Akurát by som sa o tom nikdy nedozvedel. Obklopoval by som sa naďalej ľuďmi, ktorí majú rovnaký názor ako ja, s ktorými by som sa akurát viac a viac utvrdzoval vo svojich chybných názoroch – tzv. echo chamber.

Konverzácia s človekom, ktorý má rovnaký názor na danú tému ako vy, vás nijako neobohatí. Iba sa z nej môžete cítiť dobre, akí ste obaja super, že máte rovnaký názor. Preto sa najradšej bavím s ľuďmi, ktorí majú opačný názor ako ja. Ak mám predsa pravdu ja, nemám sa čoho báť; a ak nie, aspoň sa k nej trochu viac priblížim.

Ak by išlo ale iba o to, ako sa cítite na individuálnej úrovni a či sa intelektovo obohacujete alebo nie, neriešil by som to. Lenže jednotlivci tvoria celú spoločnosť a ak je dostatočne veľa ľudí nastavených tak, že nechcú počuť aj opačné názory, spoločnosť sa akurát polarizuje. Každý je vo svojej vlastnej názorovej bubline a všetko ostatné zostáva nepochopené, a tým pádom aj „zlé“.

Presne takéto prostredie sa vytvára vždy, keď niekoho označíme nejakou nálepkou bez toho, aby sme ho vypočuli; vždy, keď odmietneme si vypočuť aj opačný názor, lebo „ten názor je zlý a môj názor je dobrý“. No a rozdelený ľud sa najľahšie kontroluje, pretože nie je schopný sa spolu spojiť proti tým pri moci.

Záver

Sloboda slova je mechanizmus, ktorý dáva každému človeku príležitosť zmeniť svet (alebo aspoň jeho časť). Taktiež je to mechanizmus, ktorý umožňuje sa dostávať bližšie k pravde. Je to nástroj, na ktorom je vybudovaná celá naša civilizácia. Nechať si túto základnú slobodu odobrať preto, aby sa niekoľko jedincov cítilo „bezpečne“, je absurdné a, paradoxne, nebezpečné.

Každá jedna tyrania v histórii potrebovala slobodu slova obmedziť. Takmer vždy za účelom ochrániť svoj ľud. Ľud, ktorý nie je vystavovaný širokému spektru myšlienok, je sprostý a zostáva sprostým. Štát môže takému ľudu hovoriť, čo si má myslieť, a on si to potom myslieť aj bude. Toto nie je žiadna utopia, kde sa všetci cítia super, lebo ich pohľad na svet nie je nijako ohrozovaný, ale naopak dystopia, lebo každý je tak strašne slabý, že iný pohľad na svet nedokáže ani zniesť.