Prečo si pamätáme veci? Je to preto, aby sme mohli neskôr spomínať na staré dobré časy? Alebo aby sme v noci nemohli zaspať? Nie. Veci si pamätáme preto, aby sme sa z nich mohli poučiť a lepšie sa zariadiť v budúcnosti. Stane sa nám niečo príjemné: táto udalosť je spojená s pozitívnymi emóciami, tak sa nám zaryje do pamäti. Mozog nám potom hovorí “toto je dobré, rob to častejšie”. Naopak, stane sa niečo nepríjemné: udalosť je spojená s negatívnymi emóciami a zaryje sa do pamäti. Mozog nám vtedy hovorí “toto je zlé, nabudúce si daj väčší pozor”.
Väčší dôraz kladieme na negatívne udalosti, pretože tie majú pre nás väčšiu hodnotu. Stane sa niečo dobré a keď to zopakujem, budem sa opäť cítiť dobre a možno mi to aj nejako pomôže. Ak sa ale stane niečo zlé a zas to zopakujem, môžem zomrieť. To je vlastne dôvod, prečo v správach je väčšina správ negatívnych. Potom majú ľudia predstavu, že to, čo vidia v správach, je skutočným obrazom toho, aký svet skutočne je.
Niekedy sa stáva, že sa vám negatívna udalosť vybavuje v pamäti aj niekoľko rokov po tom, ako sa stala. Čo to znamená vtedy? Znamená to, že ste z tej udalosti nezobrali potrebné ponaučenia a váš mozog ju stále vníma ako potenciálnu hrozbu. Takáto udalosť sa vám bude vybavovať, dokým ju nepochopíte a nevyberiete si z nej potrebné ponaučenia.
Jedno riešenie, ako takúto situáciu pochopiť, je nad ňou premýšľať a opýtať sa sám seba Prečo sa to stalo? To ale nie je veľmi efektívne, pretože ak narazíme na odpor, zvykneme chod myšlienok prerušiť, zabarikádovať sa a hľadať inú cestu. Tu už prichádza rozprávanie alebo písanie.
Keď totiž to, čo si myslíte, bez filtru poviete, už túto myšlienku nemôžete odignorovať. Už ste ju povedali, musíte ju nasledovať. Ak by ste o nej iba premýšľali, ľahko ju odignorujete. Písanie má rovnakú výhodu, obzvlášť ak sa nechcete s nikým rozprávať.
Približne rok dozadu som mal problém s jednou blízkou osobou a dosť často sa mi vybavovali rôzne nepríjemné myšlienky ohľadom tohto problému. Pochopiteľne sa mi to nepáčilo. Nevedel som, ako to riešiť, tak som sa rozhodol dať do praxe to, o čom som písal vyššie. Otvoril som si dokument vo Worde a povedal si, že budem písať presne to, čo sa mi ocitne v mysli. Je mi jedno, aké nepohodlné to bude, aj tak to napíšem. Nebudem dávať žiadne filtre, iba si vyprázdnim obsah svojej mysle na papier (dokument vo Worde). Moje myšlienky mi pripomínali rozvetvujúci sa strom. Chvíľu som nasledoval jednu myšlienku, z ktorej pramenila ďalšia. Tou som sa nikam nedostal, tak som sa vrátil naspäť a pokračoval v tej pôvodnej. Tá ma zrazu zaviedla k ďalšej, a tú sa mi podarilo viac rozvinúť. Písal som približne pol hodiny a zapísal asi tri strany A4. Na konci som sa cítil úžasne, uľavilo sa mi.
Konečne som pochopil, kde tento problém pramení a vedel som sa na situáciu pozrieť objektívne. Odvtedy ma prestali tieto negatívne myšlienky spojené s týmto problémom sprevádzať. Spokojný som si ľahol a išiel spať. Na ďalší deň som sa zobudil s takýmto snom:
Bol som v budove a utekal pred nepriateľmi, ktorí mi chceli ublížiť. Utekal som po chodbách, narážal do dverí a snažil sa dostať von. Vnútri bola tma, ale nakoniec som narazil na okno, z ktorého som vyskočil a konečne bol v bezpečí a zahliadol svetlo.
Už v tom sne som si pomyslel, že to je niečo podobné ako keď som písal. Tiež som išiel jednou chodbou (sledoval jednu myšlienku) a postupne narážal do dverí. Niektoré išli otvoriť, iné nie. Tie, čo nešli, som ignoroval a skúšal som ďalšie. Rovnako ako keď som rozvíjal jednu myšlienku a všimol si, že tadiaľto cesta nevedie, tak som sa vrátil naspäť a rozvíjal ďalšiu.
Tí nepriatelia, ktorí ma naháňali, boli negatívne emócie, ktoré ma v reálnom živote takisto naháňali a písaním som sa ich zbavoval. Až keď som preskúmal všetko, čo bolo v tej budove, som sa mohol vyslobodiť.
Preto bola v budove zo sna tma, lebo celý tento obsah sa nachádzal v mojom podvedomí. Až keď som ale písal o tom probléme, som tieto informácie vytiahol na povrch a mohli zahliadnuť svetlo vedomia. Potom som v sne vyliezol z okna a konečne zahliadol svetlo, bol som v bezpečí.
Keď totiž niečo nepoznáme, je to pre nás v temnote, neznámu. Prirodzene sa toho bojíme, lebo nevieme, čo tam môže byť – a čo ak tam je niečo nebezpečné? Ako sa toho ale prestaneme báť? Iba tak, že na to zasvietime a pozrieme sa na to tak, ako to je. Presne to sa robí pri psychoanalýze. To, čo je skryté pred vedomím, sa odkryje.