Načo sa chodí do školy?
Bežná odpoveď vyzerá asi takto: Musíš chodiť do školy, aby si sa dobre učil, mal dobré známky, lebo potom pôjdeš na dobrú školu, kde keď sa budeš tiež dobre učiť, pôjdeš na dobrú univerzitu, a keď sa aj tam budeš dobre učiť, nájdeš si dobrú prácu a budeš sa mať dobre v živote.
Kúsok pravdy na tom bude, ale toto určite nie je ten hlavný dôvod, prečo sa chodí do školy. Na toto škola jednoducho nie je.
Škola má byť na to, aby ma efektívne pripravila do života, aby som bol samostatný a produktívny člen spoločnosti, ktorý dokáže premýšľať sám za seba, riešiť problémy, ktoré ma v živote zastihnú, a aktívne posúval svet okolo seba k lepšiemu.
To samozrejme sčasti zahŕňa aj prípravu do budúceho zamestnania, no zdá sa mi, že školstvo sa až príliš orientuje práve na tento aspekt života (ktorý, ako si ukážeme, aj tak nenapĺňa tak, ako by malo).
Jednou zo základných znalostí pracovnej psychológie je, že ak budeš odmeňovať zamestnancov, za účelom zlepšenia ich produktivity, nebudú nutne produktívnejší. Zlepšia sa miesto toho v dosahovaní metriky, podľa ktorej ich odmeňuješ.
Napríklad by si začal odmeňovať svojich zamestnancov v továrni na lopaty podľa toho, koľko lopát spravia. Prirodzene ich budú vyrábať viac, ale kvalita tých lopát značne klesne. Prečo? Lebo ich odmeňuješ za počet, nie kvalitu.
V škole platí presne to isté. Škola nás má pripraviť na život, aby sme neskôr boli produktívnymi členmi spoločnosti. Za čo sme ale v škole odmeňovaní? Za výsledky na teste.
Preto aj ak sa učiteľ snaží nás naučiť niečo skutočne užitočné, pokiaľ má byť výstupom predmetu test, študenta to navádza k tomu, aby sa proste iba naučil na test. Nenaučí sa tak, aby tie znalosti skutočne vedel využiť v reálnom živote, ale tak, aby mal dobrú známku z testu. Za nič iné totiž nie je odmeňovaný.
Potom prirodzene nastáva otázka: Ako veľmi výsledky testu vypovedajú o schopnostiach aplikovaných v reálnom živote? Pretože ak len veľmi málo (čo sa obávam, že je presne ten prípad), tak ten test nespĺňa svoj účel.
Už viackrát som spomínal, že ľudia si iba myslia, že myslia, ale to, čo si bežne predstavujú pod myslením, myslenie nie. Je to iba racionalizovanie emócií. Nerozhodujeme sa logicky. Rozhodujeme sa emóciami, ktoré si potom odôvodňujeme logikou.
Schopnosť premýšľať je ale niečo iné. Keď premýšľam, musím vytvoriť kvalitný argument pre jednu stranu, kvalitný argument pre druhú stranu, a nechať tieto dve strany s použitím logiky bojovať medzi sebou v mojej hlave.
Asi nemusím vysvetľovať, prečo je schopnosť premýšľať nesmierne dôležitá v živote. Prečo sme sa to potom neučili v škole? Miesto toho sme boli odmeňovaní za to, že sme si veci proste pamätali. Pamätať a myslieť sú ale dve odlišné veci.
Pokiaľ škola učí si veci pamätať a nie nad nimi kriticky premýšľať, tak z teba nerobí samostatného človeka s vlastným rozumom, ale iba bábku, ktorá zopakuje presne to, čo mu nejaká autorita povie.
Dokonca aj v práci. Je mi jedno, kde pracuješ, ale vedieť efektívne premýšľať, komunikovať s ľuďmi a vedieť prezentovať svoj pohľad na vec, ti vždy pomôže.
Rozumiem, že tu je nejaký praktický význam, prečo sa učia naspamäť básničky alebo násobilka. Narážam ale napríklad na testy, kde od teba chcú definíciu nejakej veci, ktorej ani nerozumieš. Alebo rok udalosti, o ktorej taktiež nič nevieš. Autora diela, ktoré si ani nečítal. Kategórie v nejakej teórií, ktorú nevieš ani použiť v praxi.
Toto sú naozaj zbytočné veci, ktoré iba dávajú študentom pocit, že sa niečo užitočné učia, lebo ich za to učitelia pochvália a dajú im dobrú známku. K čomu sú ale v praxi takéto veci?
Predstav si dvoch študentov:
Jeden si prečítal vo voľnom čase knihu o vzťahových väzbách. Je veľmi dobre oboznámený s touto teóriou a dokáže ju efektívne aplikovať v bežnom živote. Keďže to je ale preňho irelevantná informácia, nezapamätal si meno autora tejto teórie.
Druhý študent si prečítal poznámky, ktoré mu učiteľka poslala, a naspamäť sa naučil, že teóriu vzťahových väzieb vymyslel Bowlby. Ďalej o vzťahových väzbách nevie nič.
Obaja idú na skúšku a na teste vidia otázku: “Kto vymyslel teóriu vzťahových väzieb?” Prvý študent, čo skutočne tej teórii rozumie a vie ju využiť v praxi, za túto otázku body nedostane, zatiaľ čo druhý študent, ktorý o nej nevie absolútne nič praktické, už body dostane. Kto si tie body ale skutočne zaslúži?
V 18. storočí malo Prusko problém s nedostatkom vojakov. Vytvorili preto školský systém, ktorý si zakladal na disciplíne a poslušnosti – čo je úplne pochopiteľné, keď štát potrebuje silnú armádu.
V období priemyselnej revolúcie, keď už armáda nebola tak silno potrebná, sa tento systém využil na produkovanie robotníkov do fabrík. To je tiež pochopiteľné, pretože bežný robotník vo fabrike nepotrebuje veľmi premýšľať – dôležité je, aby prišiel načas a spravil to, čo sa od neho očakáva.
Tento systém sa používa dodnes. Dnes je ale doba iná. Väčšina ľudí nepracuje vo fabrikách. Zatiaľ čo kedysi produktivitu naozaj mohlo zvýšiť to, že človek spravil presne to, čo mu bolo povedané, dnes je to naopak. Dnes, aby bol človek produktívny (a tým pádom aj celá spoločnosť), je dôležité, aby vedel premýšľať sám za seba. Tento školský systém je ale navrhnutý úplne opačne.
Teraz, keď si na VŠ môžem zvoliť predmety podľa seba, vyberám si ich tak, že sa pýtam “Bude mi to k niečomu užitočné?”, “Zaujíma ma to?” Ak je odpoveď nie, tak si ten predmet jednoducho nezapíšem. Strata času.
Na základných školách takéto príležitosti nemajú. Štruktúru toho, čo sa budú učiť, si nevyberajú sami. Preto by sme sa mali my pýtať, či im to bude k niečomu užitočné. Lebo ak nie, načo by sa to mali učiť? A ak je niečo skutočne dôležité pre život a neučia sa to, prečo sa to neučia?
Väčšinu skutočne dôležitých vecí pre život, ktoré by mal každý vedieť, sa v škole neučí. Naopak, je tu kopec “zbytočných” vecí, ktoré sa učia. Napríklad doteraz si zo školy pamätám, že bitka pri Moháči bola v roku 1526. Neviem s kým, neviem prečo… ale viem kedy.
Možno som zaujatý, keďže študujem psychológiu, ale verím, že by sa mala učiť už na základnej škole. Dôvod je taký, že bez ohľadu na to, čomu sa chce človek v živote venovať, psychológiu jednoducho bude v živote potrebovať.
Či už pri riešení každodenných interakcií s inými ľuďmi, riešení osobných problémov, alebo pri dbaní na svoje mentálne zdravie.
Toto sú skutočne dôležité veci, ktoré sa zídu každému jednému človeku. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo sa to teda v škole neučí.
Do rovnakej kategórie by som určite zaradil zdravú výživu. Je mi jedno, čomu sa v živote venuješ alebo chceš venovať, ale znalosti toho, ako tvoje telo prijíma stravu a aký vplyv má strava na tvoje fyzické a mentálne zdravie, by ti určite prospeli.
Nie je predsa v našom najlepšom záujme, aby sme boli všetci zdraví? Ako je potom možné, že sa to v škole neučí? Veď to by mal byť celý predmet zameraný len na toto! Miesto toho máme potom ľudí, ktorí s cigaretou v ruke povedia, že nejedia vajcia, pretože obsahujú cholesterol.
A rozumiem, že všeobecný prehľad má nejaký význam. Rovnako niektorý žiak nemusí v živote využiť chémiu, zatiaľ čo iný sa ňou bude živiť. Ale aký význam má učiť všeobecné veci, ktoré žiak môže, ale aj nemusí využiť, keď ho neučia veci, ktoré určite potrebovať bude?
Na záver tu nechám zoznam zopár vecí, ktoré sa v škole neučia, ale jednoznačne by bolo prospešné pre každého jedného človeka, ak by sa učili:
- ako sa starať o svoje zdravie
- ako vychovať deti
- ako schudnúť alebo nabrať svaly
- ako pomôcť kamarátovi v núdzi
- ako udržiavať vzťahy so svojimi blízkymi
- ako spraviť dobrý prvý dojem
- ako vyhľadávať a overovať informácie
- ako vhodne vyjadriť svoje myšlienky
- ako byť dobrým partnerom
- ako debatovať/argumentovať
- ako plánovať a dosahovať ciele
- ako sa vysporiadať so stresom