Poslednou dobou som dosť premýšľal o tom, kam ako ľudstvo smerujeme. Každému je jasné, že technologicky nesmerujeme nikam inam ako dopredu. Existuje Kardashevova škála, ktorá radí civilizácie do troch kategórií podľa technologického pokroku. Kardashev, sovietsky astronóm, sa rozhodol ako mierku použiť výdaj energie. Civilizácia na úrovni 1 dokáže využiť všetku energiu dostupnú na svojej planéte, na úrovni 2 všetku energiu dostupnú zo svojej hviezdy a na úrovni 3 z celej svojej galaxie. Neskôr ľudia jeho škálu upravili a pridali tam niekoľko ďalších úrovní, ale mne tu teraz bohato stačia tieto tri.
Výdaj energie je naozaj dobrým meradlom pre pokrok civilizácie. Kedysi sme vedeli maximálne založiť oheň, zohriať sa pri ňom, opiecť si jedlo a prípadne sa ochrániť pred predátormi. Potom ale prišiel parný stroj a začali sme robiť obrovské pokroky. Dnes sme na úrovni približne 0,73. NASA odhaduje, že úroveň 1 dosiahneme približne v roku 2370 – ak sa ľudstvo toho dožije, samozrejme. Môže sa nám to zdať byť neskoro, ale treba si uvedomiť, že tento pokrok je exponenciálny a v kozmickej mierke je 250 rokov takmer hneď. Čo mňa ale zaráža, je to, že sa veľmi zaoberáme technologickým pokrokom, pričom zanedbávame naše mentálne zdravie a pokrok v spokojnosti zo života.
Žijeme v dobe, aká tu nebola nikdy predtým. Homo Sapiens je na tejto planéte iba 200 000 rokov, čo je približne 0,04% doby, čo existuje naša planéta. Sme tu skutočne krátko. A za celých 4,5 miliardy rokov, čo táto planéta existuje, je teraz zrovna tá doba, kedy sa technológie prvý raz začínajú približovať inteligencii ľuďom. V priebehu desiatich rokov by sme mali poslať prvých ľudí na Mars. To je prvýkrát, kedy sa organizmus z tejto planéty dostane na inú planétu. Je úžasné žiť v takejto vzrušujúcej dobe! Problém ale je, že toto je príliš krátka doba na to, aby sme sa na ňu mohli prispôsobiť.
Nie sme vyvinutí na to, aby sme sedeli za počítačom a scrollovali sociálne siete. Sme vyvinutí na to, aby sme robili to, čo sme robili pred 50 000 rokmi – utekali bosí s oštepmi a lovili zver s malou, stálou skupinkou blízkych ľudí. Keďže sme takto žili milióny rokov, naše telá aj mozgy sú tomu dôkladne prispôsobené. Sme vyvinutí tak, aby sme psychologický pokrok a zmysel v živote zažívali pri situáciách, ktoré nám už teraz nie sú takmer vôbec dostupné. Áno, môžeme si povedať, že sme eliminovali veľa problémov, ktoré ľudia kedysi mali. Nemusíme sa báť, že zomrieme od hladu, lebo stačí zájsť do obchodu. Nemusíme sa báť, že nás zje tiger. Nemusíme sa báť, že si zlomíme nohu a kvôli tomu zomrieme. Všetko sú to veci, ktoré by nám ľudia z minulosti mohli závidieť, ale rovnako, ako nám technológie a spoločnosť pomáhajú, nám aj ubližujú – aj keď nepriamo.
Ako ľudia potrebujeme nejaké dobrodružstvo. Kedysi to bolo nevyhnutné pre každého, lebo život bol naozaj nebezpečný. Od spoločnosti teraz dostávame obrovskú ochranu, čo je na jednej strane super, ale na druhej strane nás to oberá o to dôležité dobrodružstvo. Pre naše mozgy je toto prostredie, v ktorom žijeme teraz, na rozdiel od toho, v ktorom sme vyrastali 50 000 rokov dozadu, veľmi depresívne. Síce nemáme spôsob, akým by sme mohli zmerať, ako boli na tom ľudia v minulosti, čo sa týka mentálneho zdravia, ale niekoľko zdrojov uvádza, že mentálne zdravie výrazne klesá a ako hlavný dôvod uvádzajú sociálne siete. Revolučný vynález, ktorý nás mal všetkých spojiť, nám najviac znepríjemňuje naše mentálne zdravie.
Hypotéza, ktorú sa snažím načrtnúť, je taká, že keby sme žili v prostredí, do ktorého sme sa vyvinuli, naše mentálne zdravie by bolo lepšie ako je teraz. Skutočnosť je taká, že ľudia, ktorí v takom prostredí naozaj aj žijú – ľudia z rôznych kmeňov – sú považovaní za tých najšťastnejších ľudí na svete! Aj napriek tomu (alebo vďaka tomu), že technologicky sú veľmi pozadu. Tým nechcem povedať, že by sme teraz mali žiť tak ako oni, ale skôr sa od nich poučiť a dbať aj na svoje mentálne zdravie, nie iba robiť to, čo je jednoduché alebo príjemné.
Keď začala vojna na Ukrajine, všetci sme boli nalepení na mobile non-stop a sledovali sme, ako sa situácia vyvíja. Sebavedomo môžem povedať, že mentálne zdravie drvivej väčšiny ľudí v tomto období utrpelo. Po niekoľkých týždňoch som si uvedomil, že aj tak nedokážem s tým nič urobiť a keď sledujem na internete, čo všetko nové sa stalo, akurát si tým ubližujem. Tým, že sa budem teraz rozčuľovať a smútiť kvôli tomu, čo sa deje, nevyriešim absolútne nič. Najlepšie, čo môžem spraviť, je pokračovať svojím životom tak ako doteraz. Prestal som pozerať všetky správy ohľadom vojny a zrazu som sa začal cítiť opäť v pohode.
Chvíľu nato som videl video na YouTube od Better Ideas, kde hovoril o odpojení sa z gridu. Grid si môžeme predstaviť ako sieť, ktorou sme všetci prepojení – internet. Neustále sme na ňom napojení, čo je na jednej strane super, lebo internet je úplne úžasný vynález, ale na druhej strane nás to oberá o to, čo je pre duševné zdravie dôležité.
Málokedy sa nudíme, keď sme na internete – ak sa náhodou aj nudíme, tak nudu veľmi rýchlo zaženieme tak, že zapneme inú sociálnu sieť alebo si zahráme nejakú hru. Lenže nudiť sa je nevyhnutné. Môže to znieť kontroverzne, lebo kto sa chce, preboha, nudiť? Keď sa ale nudíme, naša myseľ pláva kade-tade. To môže byť pre niekoho otravné a nepríjemné, lebo málokto si chce spomínať na to, ako učiteľke na základnej povedal omylom „mama“. Ak ale necháme našu myseľ voľne plávať – čo pri nudení zväčša robíme – naše myšlienky budú nasledovať na prvý pohľad nezmyselnú cestu, ale v skutočnosti je to cesta najsilnejších neurónových spojení (to isté sa deje, keď snívame). To znamená, že po chvíli sa dostaneme myšlienkami k niečomu, čo je pre nás dôležité, a to nám umožní sa nad tým pozastaviť.
To bol jeden dôvod, prečo je nudenie sa nevyhnutné. Druhý dôvod je, že pri nudení zvykneme polemizovať o živote. Kedy inokedy to robíme? Takisto sa môže polemizovanie o živote zdať byť zbytočné alebo možno aj negatívne, ale opak je pravdou. Ako si môžem v živote určiť, čo je pre mňa dôležité a kam chcem, aby môj život smeroval, ak sa nad tým nikdy nezamyslím? Chvíle, pri ktorých sa nudíme, sú často tie najkreatívnejšie. Tým, že sa nude aktívne vyhýbame, túto kreativitu zabíjame. Aby som sa lepšie vyjadril, tak zabíjame produktívnu kreativitu. Môžeme byť totiž naďalej kreatívni v hľadaní spôsobov, ako sa vyhnúť nude, ale tým len podkopávame celú podstatu kreativity. Kreatívne sa učíme nebyť kreatívni.
Jednoducho povedané, pri nudení si prečisťujeme myseľ. Better Ideas preto aj odporúča, aby sme pravidelne chodili von do prírody, pretože to je presne miesto, kde sme od gridu čo najďalej. Nie preto, že by grid bol sám o sebe zlý, ale preto, lebo sme sa vyvinuli, aby naša myseľ najviac prosperovala v prírode.
Pre nudu je tu aj evolučné opodstatnenie. Predstavte si, že žijete 50 000 rokov v minulosti a oberáte bobule z kríka. Nedostanete sa rukou úplne ku všetkým a po chvíli, keď vyberiete tie najprístupnejšie, vás to začne nudiť a táto aktivita vám prestane vyplavovať toľko dopamínu ako doteraz, tak sa zoberiete a pôjdete k inému kríku. Nuda vám v tomto prípade signalizuje, že váš čas sa dá využiť aj lepšie, tak by ste mali ísť robiť niečo iné. Kedysi sme nemohli nudu zahnať scrollovaním Instagramu, ale museli sme reálne ísť spraviť niečo užitočné. Dnes máme dopamín k dispozícii v takej veľkej miere, že pomaly stráca na hodnote, pritom dopamín má pre nás byť niečo vzácne, čo si vážime.
Dnes je až príliš jednoduché pre nás, aby sme sa nenudili. Sme produktom evolúcie a náš mozog je nastavený tak, aby nás motivoval robiť to, čo je pre nás prospešné. Virtuálny svet je doslova dizajnovaný tak, aby sa nám v ňom vyplavovalo čo najviac dopamínu, kvôli čomu tam trávime viac času. To, či je ten čas využitý prospešne alebo úplne zbytočne, je jedno. Dôležité je, pre všetky tie firmy, ktoré vytvárajú virtuálne prostredie, aby sme v ich prostredí boli čo najdlhšie, pretože čím dlhšie tam sme, tým viac reklám sa nám zobrazí, z čoho majú oni potom väčší zárobok. Na tom nie je samo o sebe nič zlé, každá firma chce predsa zarábať. Problém je bezhlavé naháňanie dopamínu z našej strany.
Scrollovať Reddit hodinu denne je síce zábavné a baví ma to, ale je to niečo, čím by som mal tráviť môj čas? Alebo to je iba rozptýlenie od toho, čo je pre mňa skutočne dôležité alebo prospešné? V článku Regret som naznačil, že každý z nás je limitovaný a jedného dňa zomrie. Na tomto svete máme iba krátku dobu, za ktorú môžeme niečo dosiahnuť. Virtuálny svet, ktorý je dizajnovaný tak, aby sme na ňom boli doslova závislí, vnímam ako prekážku pri dosahovaní tých dôležitých vecí v živote. Samozrejme, nie je to LEN prekážka, ale ako každý vynález, aj internet má obojstrannú čepeľ. Je len na nás, ako sa rozhodneme ho používať.
Sme sociálne zvieratá, tak je prirodzené, aby nás naša biológia navádzala k tomu, aby sme sa snažili byť chválení inými ľuďmi. Kedysi, keď chceli naši predkovia dostať pochvalu, museli pre svoju skupinu spraviť niečo užitočné. Museli napríklad uloviť jedlo alebo ochrániť skupinu pred predátormi. Teraz stačí pridať svoju fotku na Instagram a za každé srdiečko, ktoré tam dostaneme, sa cítime, akoby nás ľudia chválili za niečo, pritom v skutočnosti sme nič nespravili.
Sociálne siete toto veľmi dobre vedia, a preto sú robené tak, aby uspokojovali naše biologické potreby. Keď vidíte na Instagrame fotky ostatných ľudí, váš mozog reaguje, akoby ste boli pri nich a socializovali sa. Sociálne siete nám dávajú falošný pocit toho, že robíme niečo, čo je pre nás prospešné, pritom v skutočnosti sa tomu prospešnému skrz ne iba vyhýbame. Viktor Frankl to výstižne vyjadril v Hľadanie zmyslu života: Keď človek nenachádza hlbší zmysel pre život, necháva sa vyrušovať krátkodobým potešením.
Naši predkovia nemali dostupné také chutné veci ako soľ alebo cukor. V podstate jedli iba obyčajné opečené mäso. To bola pre nich jedna z tých najväčších pochúťok. Je na to evolučný dôvod: takéto jedlo obsahuje veľa kalórii, tak je prirodzené, aby si telo vytvorilo spôsob, ako sa motivovať k vyhľadávaniu práve takéhoto jedla. Preto sú tukové a sladké jedlá také chutné. Pre našich predkov to bola zlatá baňa, ak sa im podarilo nájsť niečo také, lenže rovnako to bolo aj vzácne a museli sa pre to veľmi snažiť. Dnes ale takéto jedlo vôbec vzácne nie je a môžeme si ho dopriať každý deň aj niekoľkokrát, čiže naše receptory sa idú zblázniť.
Fastfoody preto cielene vyrábajú jedlo s takou príchuťou, aby naše chuťové receptory boli čo najviac aktivované, pretože vtedy nám najviac chutí. Na tom samo o sebe nie je nič zlé, pretože všetci máme radi chutné jedlo. Problém to je vtedy, keď sú ľudia na tej chuti tak závislí, že aktívne obetujú svoje zdravie pre túto chuť. Zatiaľ čo kedysi bol človek nútený byť fyzicky zdatný, aby si mohol uloviť jedlo a nezomrel od hladu, dnes si môžete jedlo objednať až ku vám domov.
Z evolučného hľadiska má život iba jeden zmysel, a to posunúť svoje gény ďalej. Kedysi, keď chceli naši predkovia uspieť v tomto cieli, sa museli skutočne snažiť a riskovať svoj život, aby prilákali k sebe partnera. Teraz? Teraz si človek môže pozrieť na internete porno a cítiť sa, akoby dosiahol hlavný cieľ svojho života, pritom v skutočnosti nespravil nič (iba seba). Keď je človek v tom, že dosiahol hlavný cieľ svojho života, stráca motiváciu sa ďalej snažiť spraviť niečo užitočné. Alebo si dnes môže človek založiť OnlyFans, čo je ešte viac úbohé ako pozerať porno. OnlyFans je škodlivý nielen pre mužov, ale aj pre ženy. Pre mužov z dôvodu, o ktorom som písal vyššie a pre ženy preto, lebo na OnlyFans môže mať priemerne vyzerajúca žena pozornosť vysoko atraktívnej ženy, z čoho sa jej extrémne nafúkne ego. Plus objektivizácia svojho tela pre peniaze akurát podporuje tú myšlienku, že ženské telo je iba komodita pre sex.
Už asi vidíte ten vzor, ktorý vám chcem ukázať. Je to nejaká konšpirácia, kde sa elity pri moci snažia o to, aby sme sa iba cítili, že robíme niečo užitočné, lebo ak by sme žili zmysluplné životy, nemuseli by sme byť na nich tak závislí? Alebo je to iba nástroj elít, pomocou ktorého môžu ovládať masy? Alebo sa nás snažia týmto virtuálnym svetom iba vyrušiť od toho, čo sa skutočne deje za oponou? Alebo je to limit kapitalizmu, kde sa z nás stávajú čistí spotrebitelia? Alebo je to len prirodzený stav človeka, že preferujeme ľahko dostupné potešenie pred zmysluplným životom? Alebo je to kombinácia všetkého, čo som vymenoval? Alebo niečo úplne iné? V každom prípade to je niečo, nad čím by sme sa mali zamyslieť a zvážiť, akým spôsobom chceme tráviť svoj čas.