Hegel písal o dialektickom procese, ktorý má opisovať spôsob, ako sa ako jednotlivci ale aj celá spoločnosť posúvame dopredu. Ide o to, že skúsime jeden extrém, poučíme sa z neho a ako sa mu v budúcnosti snažíme vyhnúť, prejdeme do opačného extrému. Zvyčajne od neho prejdeme ešte raz do prvého extrému a až potom sa nám podarí nájsť zlatú strednú cestu. V tomto článku chcem ukázať, prečo náš pohľad na riešenie mentálnych problémov je teraz v druhom extréme a ako sa môžeme dostať na tú zdravú zlatú strednú cestu.

Na začiatok chcem povedať, že rovnako ako s fyzickým zdravím, má aj s mentálnym zdravím každý jeden človek niekedy problémy. Či už ide o drobné fyzické „zranenia“ ako porezaný prst alebo vážnejšie ako rakovina, mentálne problémy sa taktiež líšia vo svojej vážnosti. To nič nemení na tom, že mentálne zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické a každý má s ním niekedy problémy.

Každý jeden z nás sa niekedy cíti zle, depresívne, úzkostlivo, bezmocne… Skúsme porovnať, ako sa to riešilo kedysi a ako sa to rieši teraz, a aké majú oba prístupy výhody a nevýhody. Budem v týchto príkladoch veľmi zjednodušovať a niekedy zachádzať až do extrémov, aby som mohol lepšie ukázať, o čo ide.

Starý prístup (otcovský)

Kedysi, keď sa niekto sťažoval s takýmito pocitmi, bolo mu povedané, aby sa nesťažoval, vzchopil sa a neriešil blbosti. Celé to je iba v jeho hlave. Takýto prístup považujeme za extrémny, pretože aj napriek tomu, že častokrát je naozaj najlepšie riešenie prestať riešiť blbosti a vzchopiť sa, veľakrát to nie je presne to, čo človek potrebuje počuť. Navyše takýmto prístupom akurát odignorujeme vážnejšie problémy, ktoré sa už takto riešiť nedajú.

Predstavte si, že idete s niekým na túru a celú cestu vám píli uši tým, ako ho bolí členok. Idete takto do kopca už asi tri hodiny a aj vás bolí členok. Každého bolí členok. Všetci ale vedia, že to je súčasťou túry, tak sú ticho a idú ďalej aj napriek tej bolesti. Keby v tomto prípade použijeme ten starý prístup, povedali by sme mu, aby bol ticho, prestal sa sťažovať a pokračoval v túre – a bolo by to rozumné a vhodné riešenie. Aká je alternatíva? Zísť dole z kopca hneď, keď niekoho začne bolieť členok? Tak by sme sa nikdy nedostali na vrchol.

Čo ale ak by vás na túre prepadol medveď a tej osobe odhryzol nohu? Keby použijeme opäť ten istý prístup, povedali by sme mu, aby bol ticho, prestal sa sťažovať a pokračoval v túre. Jak keby nikomu ešte medveď neuhryzol nohu. Lenže teraz by bol tento prístup absolútne nevhodný a nesprávny.

Nový prístup (mamičkovský)

Dnes je prístup k takýmto veciam o dosť citlivejší. Dnes nie je skoro nikto lenivý, on je iba unavený, vyčerpaný a vystresovaný. Dnes takmer za nič nemôže osoba, ktorej sa niečo stane – za všetko môžu okolnosti mimo jeho kontrolu. Tento prístup považujem taktiež za extrémny, pretože nenavádza ľudí k tomu, aby reálne niečo so sebou spravili, ale skôr aby sa teraz v tomto momente cítili na chvíľu zo seba lepšie. Niečo podobné ako Body Positivity hnutie, o ktorom som písal tu.

Zas máme tú istú osobu na túre a opäť otravuje s tým, že ho bolí členok. Ak by sme sa k nemu zachovali „moderne“, asi by sme kvôli nemu zastavili a išli ho ošetriť. Nakoľko nie je zranený, ale iba ho bolí členok, pre istotu by sme ďalej nešli, aby sme neriskovali, že si ublíži. Túra by bola na konci. Samozrejme to riziko je vždy reálne a vrátiť sa naspäť môže byť niekedy to rozumné riešenie, ale v žiadnom prípade si nemyslím, že v tejto situácii je to ten správny prístup.

Naopak keby mu medveď odhryzol nohu, už by sa patrilo ho ošetriť a zobrať do bezpečia.

Ako sa to odzrkadľuje v reálnom svete?

Starý prístup je efektívnejší v drobných veciach, pričom ten moderný vo vážnejších. Ako ale vieme, drobné veci sa vedia nahromadiť a spôsobiť jeden veľký problém. Preto je podľa mňa dôležité, aby sa tieto spôsoby navzájom dopĺňali a používali sa podľa vážnosti problému. Čím vážnejší a ťažšie riešiteľný problém, tým viac by sme mali brať ohľad na city človeka s tým problémom. To neznamená, že keď sa človek cíti trochu úzkostne, by sme mali na neho hneď začať kričať a správať sa k nemu, akoby nemal žiadne emócie, ale v takejto menej vážnej situácii by sme mu väčšinou viac pomohli inak ako tak, že ho dáme do ešte väčšieho pohodlia.

V predošlom článku o alegórii jaskyne som písal, že človek nie je stvorený pre pohodlie. Ľudská duša vyžaduje prekážky, aby mohla rásť a byť silnejšia. Iba vtedy je človek psychologicky zdravý a „v poriadku“, iba keď rastie. Všetci dobre vieme, aké aktivity nám škodia a aké sú naopak pre nás dobré. Iba idiot vám bude tvrdiť, že čas strávený scrollovaním TikToku je prospešný a že šport vám ublíži.

Vieme, že aktivity ako trávenie času na sociálnych sieťach, užívanie drog (kofeín, alkohol, nikotín…), hranie hier, jedenie nezdravého jedla alebo sledovanie porna sú pre nás škodlivé. Naopak aktivity ako športovanie, čítanie, trávenie času v prírode, socializovanie, meditácia a kvalitný spánok sú pre nás prospešné. Keď budeme robiť tie škodlivé aktivity, budeme sa cítiť horšie; keď tie prospešné, budeme sa cítiť lepšie. Na tom nie je nič kontroverzné, každý to vie. Áno, frekvencia a množstvo, v akom robíme tieto aktivity, je to, čo ich robí škodlivými alebo prospešnými. Pár minút sociálnych sietí za deň a pivko s Mekáčom raz za mesiac pravdepodobne nikomu neuškodí. Lenže takmer nikto, kto používa sociálne siete, na nich nie je iba pár minút denne. Rovnako málokto, kto jedáva fastfood, ho jedáva iba raz za mesiac.

Dnes má človek príznaky depresie a myslí si, že má depresiu, pritom pravidelne robí veci, z ktorých sa zaručene bude cítiť horšie, a vyhýba sa veciam, z ktorých by sa cítil lepšie. Nemôžeme sa čudovať, že sa ten človek potom cíti, akoby mal depresiu. Problém je, že takému človeku dnes hovoríme, ako by sa mal šetriť, ako by si mal oddýchnuť a dať si zaslúženú odmenu už len za to, že sa snaží, pretože v skutočnosti je len prepracovaný a vystresovaný.

Samozrejme, prepracovanosť a stres môže spôsobovať podobné stavy, ale zo všetkých tých ľudí, ktorí sa tak cítia, sa kvôli prepracovanosti tak cíti možno iba jedno percento. Zvyšní sa tak cítia kvôli tomu, že pravidelne robia to, čo vedia, že im škodí, a nerobia to, čo vedia, že by im pomohlo.

Nebudem sa hrať na nijakého mnícha, ktorý robí iba prospešné veci a nerobí žiadne škodlivé veci, lebo to nie je pravda. Sám mám veľa priestoru na zlepšenie.

Keď sa ráno zobudíš o 11, do 12 scrolluješ v posteli sociálne siete, potom sa nadopuješ kávou, aby si neskôr pozeral 5 hodín Netflix s balíkom chipsov v ruke a deň zakončuješ bez fyzickej aktivity, s mobilom v ruke o druhej ráno, a potom sa cítiš zle, nemôžeš sa tomu čudovať. Keď opakovane robíš veci, z ktorých vieš, že sa budeš cítiť zle, nič iné ako cítiť sa zle si nezaslúžiš. Toto je časť, ktorá sa môže zdať byť kontroverzná, ale je to tak. Väčšina ľudí, ktorí sa cítia depresívne, si zaslúžia sa cítiť depresívne. Keď sa riadite receptom na praženicu, tiež sa nebudete čudovať, prečo vám z toho nevznikla torta. Samozrejme, život je nepredvídateľný a nie všetko dokážete ovplyvniť. Niekedy človek skutočne nemôže za to, čo sa mu stalo. Stále je ale jediný, kto má zodpovednosť so svojou situáciou niečo spraviť. Slovami Marka Mansona: Veľa ľudí možno obviňovať z tvojho nešťastia, ale jediný, kto je za tvoje nešťastie zodpovedný, si ty.

Sociálna úzkosť

Po dvojročnej karanténe a absencii sociálneho kontaktu som zabudol sa socializovať. Verím, že nie som jediný. Po dvoch rokoch, keď som konečne zas nastúpil prezenčne do školy, ma sociálne interakcie desili a keď už som sa do nejakej dostal, pociťoval som veľmi silnú úzkosť na moje pomery. Mal som sociálnu úzkosť.

Dnes berieme mentálne problémy ako nejakú chorobu, ktorú dostaneš a nemôžeš sa jej zbaviť, tak sa s ňou učíš žiť. Vedel som, že všetky príznaky smerujú k tomu, že mám sociálnu úzkosť, ale nikdy som sa na seba nepozeral tak, že by som ju mal. Bral som to vždy tak, že som iba za tie dva roky vyšiel z cviku a chvíľu mi potrvá sa zas do toho dostať. Schopnosť socializovať sa je ako sval – keď ho nebudem trénovať, oslabne. Takže aj napriek tomu, aké nepríjemné pre mňa boli sociálne situácie, som sa im naďalej dobrovoľne vystavoval, lebo som vedel, že sa potrebujem opäť do toho dostať, ak chcem, aby úzkosť spojená s takýmito situáciami odišla. Po pár mesiacoch som sa vedel socializovať rovnako dobre ako pred karanténou.

Rovnako ako ja, aj moja sestra mala po karanténe sociálnu úzkosť. Boli sme spolu v Bratislave a chcela odo mňa, aby som jej išiel objednať jedlo, lebo jej to je nepríjemné. Keď som sa opýtal na dôvod, povedala, že má sociálnu úzkosť. Prevzala moderný prístup, kde bola obeťou okolností mimo jej kontrolu. Dohovoril som jej, že za žiadnych okolností sa nemôže vnímať ako obeť, ani keby tou obeťou skutočne bola, lebo s takým prístupom nikdy nenadobudne motiváciu potrebnú k tomu, aby so sebou niečo spravila – ako by mohla, keď aj tak je jej situácia mimo jej kontrolu? Dohnal som ju k tomu, aby si to jedlo išla objednať sama a prekonala tú úzkosť. Samozrejme sa jej to nepáčilo, zdal som sa jej byť necitlivý a hnevala sa na mňa. Nemala ale veľmi na výber, tak išla k pokladni sama. Takto som ju dohnal k pokladni ešte niekoľkokrát v priebehu pár týždňov a každý ďalší raz to bolo pre ňu len jednoduchšie. Dnes hovorí, že jej sociálna úzkosť ustúpila odvtedy asi o polovicu. Kto by to bol povedal??

Dnes ale stále vidím kopec ľudí, ktorí tvrdia, že doteraz majú od karantény sociálnu úzkosť. To sú ale presne takí ľudia, ktorí miesto toho, aby sa pokúšali ju prekonať tak, že zmenia svoje návyky a vzorce správania, sa radšej budú vyhýbať nepríjemným situáciám. Vôbec sa im nedivím, aj pre mňa bolo veľmi nepríjemné komunikovať s ľuďmi po takej dlhej dobe a veľakrát som si prial, aby som bol radšej doma. Nepríjemné situácie sú ale vždy také, z ktorých môže človek rásť. Ak sa im bude vyhýbať, nikdy sa nezlepší a zostane rovnako slabý.

Čo vážnejšie mentálne problémy?

V priebehu posledných pár rokov sme si mohli všimnúť vysoký nárast počtu ľudí, ktorí užívajú lieky na nejaké mentálne problémy. Väčšinou to je ADHD alebo depresia. K depresii som sa vyjadril už vyššie a myslím si, že s ADHD je to veľmi podobné (platí to aj na iné poruchy, nie len tieto dve). Verím, že existujú ľudia, ktorí majú legitímny problém v mozgu, kvôli ktorému sa im zle produkujú alebo vstrebávajú nejaké hormóny, vplyvom čoho majú buď už spomínanú depresiu, alebo ADHD. Zo všetkých diagnostikovaných sú takíto ale iba menšina. Tým nechcem nijako znehodnotiť ľudí, ktorí majú príznaky depresie alebo ADHD (alebo hocijakej inej poruchy), pretože ich problémy sú rovnako oprávnené, akurát by sme pri nich mali použiť iný prístup, nakoľko sa nedostali na to isté miesto rovnako ako ostatní.

Človek je ako dom. Dom môžete postaviť z dosiek, vylepšiť ho na dom z kameňa, tehál… čím kvalitnejší bude, tým bude aj stabilnejší a ťažšie padne. Keď na neho ale dostatočne silno zatlačíte, zrúti sa – a zrúti sa tam, kde je najslabší. Aj ten najstabilnejší dom má najslabšie miesto – nech je akokoľvek silné. Pri dome si to vieme predstaviť. Jeden dom by sa mohol zrútiť v základoch, iný v oknách, ďalšiemu by sa najprv prepadla strecha. Zatlačíte ešte silnejšie a začnú sa rúcať aj ostatné časti.

Ak zatlačíte takto na človeka (napríklad mu zomrie rodina, príde o prácu a skončí na ulici), taktiež poľaví tam, kde je najslabší. Z niekoho sa stane alkoholik, iný začne užívať pervitín, ďalšiemu sa vytvorí OCD a inému napríklad to ADHD. V takomto prípade ale nie je optimálne riešiť iba tú poruchu, pretože v tomto príklade je porucha iba symptóm. Je dôležité ísť hlbšie a riešiť to, kvôli čomu tá porucha vôbec vznikla. Niekedy je ale porucha taká silná, že aby sme mohli ísť hlbšie, musíme najprv odstrániť alebo aspoň zredukovať symptóm. Ťažko zoberiete človeka v depresii na terapiu, keď mu zomrela rodina a skončil na ulici. Taký človek môže byť tak silno v depresii, že nedokáže ani vstať z postele. V takom prípade môže byť vhodné mu dať antidepresíva, nech sa môžeme s ním niekam posunúť v riešení jeho problému.

Väčšinou ľudia nemajú klinickú depresiu (takú, kde má v mozgu problémy s produkciou a absorpciou hormónov), väčšinou majú „iba“ ťažký a zlý život. Je nezmysel sa orientovať iba na liečenie depresie, ak je depresia iba prejavom ťažkého a zlého života.

Zhrnutie

Môj postoj k tejto téme sa vám môže zdať byť škaredý a bezcitný, pretože som prísny v tomto smere, lenže môžete sa na to pozerať tak, že takýto postoj môže poskytnúť ľuďom nádej potrebnú k tomu, aby mohli skutočne spraviť nejakú zmenu. Ak je všetko moja vina a za všetko, čo sa mi stalo a ako sa cítim môžem ja, mám pod kontrolou to, ako sa budem cítiť, povedzme, o rok. Moderný prístup, ktorý odvádza zodpovednosť od postihnutého človeka, mu takisto berie aj možnosť spraviť zmeny. Ako môže totiž niečo zmeniť, keď je len obeťou okolností mimo jeho kontrolu?

Veľká časť ľudí aj tak len potrebuje, aby ich niekto dokopal k tomu, čo aj tak vedia, že by mali spraviť. Ak budeme k takým ľuďom príliš milí a slušní, nikdy ich k ničomu nedokopeme – a to môže byť presne to, na čo celý čas čakajú. Keď cvičím s kamarátom vo fitku a už nevládzem, nikdy mi nepovie, aby som činku už odložil. Vždy mi povie, že nemám byť sráč a dať ešte aspoň dve opakovania. Síce umieram už pri tom poslednom, ale takto ma nakopne podať lepší výkon.