Keď by som tento článok písal pred dvoma rokmi, zdalo by sa mi, že nepíšem seriózny článok, ale iba science fiction. Postupne som ale viac a viac presvedčený o tom, že toto je otázka, ktorú budeme musieť seriózne riešiť ešte počas našich životov.
Pred pár dňami OpenAI oznámili svoj najnovší model GPT 4o. Tento model dokáže prijímať a odosielať informácie vo forme textu, audia a videa v reálnom čase. Keď tento model predstavovali, bolo vidieť, že dokáže rozoznať a imitovať ľudské emócie. Deň nato oznámil Google svoj vlastný model, ktorý dokáže prakticky to isté.
Keď som to videl, bol som v úžase. Úžas bol ale rýchlo nahradený existenčnou krízou, keď som si uvedomil, že doučovanie, ktorým si zarábam už šesť rokov, bude čoskoro niečo, v čom ma AI nahradí.
Okrem toho, že ako lektor musím ovládať učivo, ktoré sa chce študent naučiť, a vedieť ho zrozumiteľne a jednoducho vysvetliť, je pre mňa ako lektora dôležité, aby som študentovi vytvoril prostredie, kde sa nebude báť spraviť chybu. Iba vtedy sa môže odvážne ponoriť do učiva, ktorému nerozumie, a naučiť sa ho.
Aj keď si myslím, že toto sú kvality, v ktorých vynikám, stále som len človek. Nech sa akokoľvek snažím, nedokážem sa milo usmievať na študenta, ktorému desaťkrát vysvetlím to isté učivo, a on mu stále nerozumie. Či chcem alebo nechcem, frustráciu, ktorú popri učení niekedy prežívam, dávam podvedome najavo. V momente, kedy to študent spozoruje, už to prostredie pre neho nie je také pohodlné a doučovanie stráca na efektívnosti.
AI by dokázalo tento problém jednoducho vyriešiť. Predstav si AI lektora, ktorý na teba nikdy nekričí, má nekonečnú trpezlivosť, vždy ťa adekvátne pochváli, dá ti dôkladnú a citlivú spätnú väzbu, a materiály prispôsobuje presne tvojim potrebám. Takýto lektor je v teórii lepší ako akýkoľvek ľudský lektor. Je len otázka času, kedy sa takíto lektori stanú realitou.
Niečo podobné v terapii. Určite sa nájdu ľudia, ktorí budú preferovať skutočného človeka, ale ak by som mal ísť do terapie, asi by bolo pre mňa jednoduchšie sa zdôveriť robotovi, o ktorom viem, že ma určite nebude súdiť.
A tak som sa zamyslel: V čom všetkom nás AI nahradí?
Veľké firmy sa už dlhé roky pokúšajú vytvoriť autonómne vozidlá. Je len otázka času, kedy sa im to podarí. To znamená, že v budúcnosti vodiči nebudú potrební.
V skladoch sa už niekoľko rokov implementujú roboti – sú totiž spoľahlivejší a rýchlejší ako ľudia, a hlavne im nevadí pracovať 24 hodín denne.
Hasiči? Načo riskovať ľudský život, keď môžeme do horiacej budovy poslať robota?
Robot, ktorý ti nablokuje tovar? Prečo nie.
Robot, ktorý ti navarí jedlo, donesie ti ho na stôl a následne po tebe umyje riady? Len otázka času.
Programátori? AI vie tiež programovať.
Nebojácni vojaci odhodlaní spraviť všetko, čo im povieš? Say no more.
A čo doktor? Od koho by si sa radšej nechal diagnostikovať s vážnou chorobou? Od AI, ktoré je natrénované na miliónoch podobných prípadoch a ovláda najmodernejšie medicínske štúdie – alebo od doktora, ktorý pred 30 rokmi získal titul z vysokej školy?
Dáme tomu len pár rokov na ešte väčší rozvoj a dostaneme sa do štádia, kedy všetky tieto profesie, čo som vymenoval (a mnoho ďalších), bude AI vedieť robiť exponenciálne lepšie ako ľudia. Bude to vedieť tak dobre, že pre ľudí nebude mať význam sa pokúšať s ním súperiť.
Ak máme aj naďalej žiť s AI, ktoré sa neustále posúva ďalej a ďalej, vidím v tom len tri realistické scenáre:
- Keďže AI bude vedieť spraviť všetko lepšie ako človek, pre ľudí jednoducho nebude priestor. Aby sme ale stále mohli “existovať” a zažívať tie základné ľudské veci, o ktoré nás AI obralo, budeme si musieť vytvoriť simuláciu, v ktorej môžeme žiť bez neho. Matrix.
- AI si uvedomí, že samo o sebe je efektívnejšie ako s nami, tak si nás buď zotročí, alebo sa nás zbaví úplne. Predsa, ak má AI vedieť premýšľať rýchlejšie a lepšie ako ja, prečo by malo čakať na moje inštrukcie a moje povolenie?
- Zlúčime sa s AI. Ak ich nemôžeš poraziť, pridaj sa k ním.
Tretí scenár je ten, ktorému sa chcem venovať v tomto článku.
Určite si si všimol, že vo veľa veciach je tvoj počítač alebo telefón rýchlejší alebo celkovo lepší ako ty. Napríklad si chceš nájsť informácie o známych rakúskych maliaroch. Alebo si chceš nájsť najrýchlejší spoj zo stanice na hotel. Alebo si potrebuješ vypočítať, koľko krokov musíš ešte spraviť, aby si spálil tie hranolky, čo si si dal v Mekáči.
V každom prípade, ten limitujúci faktor nie je počítač ani telefón, ale ty. Vyhľadávanie informácii, počítanie najlepšej trasy alebo počty na kalkulačke dokáže počítač spraviť rýchlejšie ako si dokážeš na to pomyslieť.
Napríklad keď teraz píšem tento článok, tak viem, že všetko to, o čom píšem, mám už v hlave spracované niekoľko týždňov, možno aj dlhšie. Lenže dôvod, prečo po troch hodinách sedenia za notebookom som stále iba tu, je ten, že mi trvá to všetko vytiahnuť z pamäti, vhodne naformulovať a ručne naťukať na klávesnici. Keby len tak existoval spôsob, ako by som mohol tento článok napísať čisto použitím svojich myšlienok…
Tu prichádza na scénu Muskova firma Neuralink, ktorá sa snaží vyriešiť tento problém. Podobne ako displej, na ktorom čítaš tento článok, slúži ako interface medzi tebou a súčiastkami telefónu, má Neuralink slúžiť ako interface medzi tvojím mozgom a zariadením, ktoré používaš. Nedávno bol Neuralink prvýkrát nainštalovaný do ľudského mozgu a ten človek teraz hrá šach čisto svojimi myšlienkami.
Musk totiž verí, že zlúčiť sa s AI je to najlepšie, čo môžeme urobiť. AI aj tak bude skôr či neskôr vykonávať takmer všetky profesie (ak nie všetky) neporovnateľne lepšie ako my. Nie je rozumné brzdiť pokrok len preto, aby sme si ešte chvíľu užili dobu, kedy sme my tie najinteligentnejšie tvory na planéte. Tiež nie je rozumné sa nechať takto obehnúť robotmi a zostať niekde ďaleko za nimi.
Ak sa ti zdá myšlienka zlúčenia teba a robota znepokojujúca, uvedom si, že už teraz je tvoj telefón rozšírenie teba. Tvoja pamäť nie je ani zďaleka perfektná, tak si zapisuješ veci do mobilu. Či už nákupný lístok, udalosti do kalendára, nápady, pripomienky… Takisto je telefón tvoj portál do rozšíreného sociálneho sveta a k množstvu informácii, ku ktorým by si bez neho jednoducho nemal prístup.
Samozrejme je rozdiel medzi doplnkom ako telefón a niečím, čo má byť súčasťou teba. Poďme si teda ukázať, ako by takýto proces integrácie AI a človeka mohol prebiehať:
Predstav si, že si vypichneš oko. Podarí sa vytvoriť robotické oko, ktoré sa ti napojí do mozgu, a bude slúžiť ako náhrada pôvodného oka. Alebo ti amputujú nohu, tak ti nasadia miesto nej robotickú, ktorá sa pripojí na nervy v amputovanej časti a bude ti slúžiť ako pôvodná noha. Zatiaľ v pohode.
Teraz si predstav, že si zraníš hlavu a prestane ti fungovať záhlavný lalok, ktorý je zodpovedný za spracúvanie elektrických signálov z očí, čiže oslepneš. Podarí sa ale vytvoriť čip, ktorým ti nahradia pokazený záhlavný lalok, a ty budeš opäť vidieť. Niečo ako keď sa ti spáli grafická karta na počítači a ty si kúpiš novú.
Takto by sme postupne nahrádzali viac a viac častí tvojho mozgu. V istom momente by si bol z väčšej časti robot ako človek. Čo mňa ale zaujíma, je to, ako by to fungovalo s vedomím.
Ako som písal už v predošlom článku o vedomí a AI, tak verím, že vedomie nie je niečo špecifické pre biologické tvory. Akonáhle vznikne prostredie, v ktorom sa spracúvajú informácie na dostatočne komplexnej a abstraktnej úrovni, vedomie v ňom vznikne automaticky.
Preto nevidím dôvod, prečo by malo vedomie zmiznúť, ak by som si vymenil časť mozgu za čip (obzvlášť, ak by sa podarilo ten čip optimálne zakomponovať do zvyšku môjho mozgu).
Skôr si myslím, že tým, že ten čip by dokázal spracúvať informácie ešte kvalitnejšie ako môj mozog, moje vedomie by sa práve naopak rozšírilo. Neboli by to dve rozličné vedomia – jedno pre mňa, druhé pre ten čip. Bolo by to jedno a to isté vedomie, pretože patrí tomu istému systému.
Keby mi bol vymenený kompletne celý mozog, myslím si, že ak by bol ten proces dostatočne postupný a plynulý, stále by to bolo moje vedomie. Kontinuita vedomia by nebola narušená. Nikde by sa nestalo, že moje vedomie skončí a vedomie robota začne. Iba by sa vedomie postupne menilo ako by sa postupne nahrádzali rôzne časti môjho mozgu.
Mal by som perfektnú pamäť, perfektný zrak, dokázal by som premýšľať neporovnateľne rýchlejšie a kvalitnejšie ako teraz, vymieňal by som si informácie s inými “ľuďmi” rýchlosťou svetla, a nemusel by som ani cvičiť nohy.
Dosť sa ale obávam, že by mi potom v snoch bežali reklamy. To by bolo celkom otravné.
V Biblii sa píše, že Boh stvoril človeka k obrazu svojmu. Pozri sa, ako teraz my vytvárame AI k obrazu nášmu. Rovnako ako prirodzený výber zariadil, aby sme ako ľudia boli takí, akí sme, tak teraz my diktujeme, aké bude AI. Nielen, že sa hráme na bohov, ale postupne sa nimi stávame.