Keď som bol menší a svet nebol toľko pohltený do sociálnych sietí, nebol som veľmi spokojný s tým, že žijem na Slovensku. Všade mi hovorili, že tu na Slovensku sme 20 rokov za opicami, a keď som videl v telke alebo na internete všetko to, čo majú napríklad v Amerike, chcel som bývať inde. Keď ľudia hovorili o tom, ako sme 20 rokov pozadu za ostatnými západnými krajinami, mali na mysli technologický pokrok. Myslím, že vtedy som mal dôvod na to, aby som žiarlil.
Lenže teraz som vďačný za to, že žijem práve na Slovensku. Kedysi trvalo aj 20 rokov, dokým sa niečo z USA dostalo sem. Či to bol nejaký spotrebič alebo kultúrna zmena. Teraz, keď sme tak poprepájaní, to trvá o dosť kratšie. To ale nie je dôvod, prečo som radšej na Slovensku ako v USA. USA je v popredí toho, čo sa deje. Všetko, čo sa stane tam, časom príde aj sem, akurát s niekoľkoročným oneskorením. Na jednej strane je super byť v popredí a žiť v krajine, ktorá udáva, akým smerom sa bude civilizácia ďalej vyvíjať – ale nie, keď sa tam deje to, čo sa tam deje teraz. Tu máme čas sledovať, čo sa deje tam, a podľa toho sa rozhodnúť, či to chceme aj tu.
Ako z názvu vyplýva, hovorím práve o gender, trans a LGBT+ ideológii. Nezdá sa vám, že to už zašlo priďaleko? Ešte keď som bol malý, jediné, čo LGBT komunita chcela, boli rovnaké práva ako ostatní ľudia. Chceli si žiť rovnako pokojne ako všetci ostatní. A s niečím takým aj súhlasím. Ale posielať deti na chemickú kastráciu, mnoho operácií a steroidy, aby sa podobali na pohlavie, na ktoré sa cítia? Učiť deti v školách perverzné nechutnosti, aby mohli preskúmať svoju sexualitu? Nechať mužov dominovať v ženských športoch?
Veľmi ma zaráža, keď počujem feministky, ako si zastávajú celé toto gender a trans hnutie. Zaráža ma to preto, lebo na jednej strane chcú ako feministky, aby mali ženy a muži rovnaké práva, nech je spoločnosť viac fér, ale na druhej strane tvrdia, že ženou sa stáva niekto vtedy, keď sa ako žena cíti. Ako má byť toto fér? Nie je „ženstvo“ niečo špeciálne a čarovné? Akú má ženstvo potom hodnotu, ak je to ako sveter, ktorý si oblečiem podľa nálady? Dnes sa cítim ako muž, ale zajtra sa môžem cítiť ako žena, tak budem žena.
Ja rozumiem, že ľudia sa cítia všelijako. Niektorí ľudia sú viac mužní, iní viac ženskí. Sú zženštilí muži a sú mužnejšie ženy. To je všetko v poriadku. To, že je ale muž zženštilý, neznamená, že keď sa cíti ako žena, zrazu z neho čarovne tá žena aj je. Je mi jedno, ako sa cíti, je mi jedno, cez koľko operácií prešiel, je mi jedno, aké sú jeho hladiny hormónov… je to stále muž, vždy bol a navždy aj bude.
To neznamená, že na takého človeka útočím ani nič podobné. Ak by ma taký človek slušne požiadal, aby som ho volal ženským menom a oslovoval ho ako ženu, nerobilo by mi to problém. Nikdy by som ale nepovedal, že je zrazu z neho žena.
Nie preto, lebo by som nebol tolerantný, ale preto, lebo to jednoducho nie je pravda. A ak hovorí niekto, že ženou sa človek stáva vtedy, keď sa tak cíti, naozaj robí zo ženstva iba sveter, ktorý si oblečiem podľa nálady. A ak niekto posunie definíciu ženy trochu ďalej a povie, že človek sa musí aj preoperovať, aby mal medzi nohami niečo aspoň pripomínajúce vagínu, tak redukuje ženu iba na niečo, čo má slúžiť ako otvor pre muža na sex – čo je neskutočne sexistické.
Ak je človek dospelý a schopný robiť svoje vlastné rozhodnutia, pokojne nech sa preoperuje, je to jeho vec. Ak sa cíti ako iné pohlavie, taktiež je to jeho vec. Rovnako je jeho vec, keď sa správa ako iné pohlavie. Prečo ale nepovieme na takého človeka niečo pravdivé? Že to je preoperovaný muž, ktorý sa cíti a správa ako žena. Ja v tom nevidím absolútne nič zlé.
Podobný argument som spravil v mojom úplne prvom článku na tomto blogu: Keď vojde k doktorovi človek s tým, že sa cíti ako pes, pošlú ho k psychiatrovi. Nebudú mu hovoriť, aké je to od neho statočné. Rovnako keď príde človek k doktorovi s tým, že sa cíti, že má 4 roky (v skutočnosti má 50), taktiež ho pošlú na psychiatriu. Z nejakého dôvodu, keď povie muž, že sa cíti ako žena, už to na psychiatriu nie je. Už to je niečo, z čoho by sme si mali brať príklad a niečo, čo by sme mali prijať.
Schizofrenika v skutočnosti nikto nevolá na spirituálnu cestu do Indie. Paranoidného človeka nesleduje non-stop FBI. Anorektička nie je tučná. Trans žena nie je žena.
Je patologické pre toho jednotlivca, ale aj pre celú spoločnosť, aby sme menili pravidlá len na základe jeho citov.
A kde sú ľudia z body positivity, ktorí navádzajú k tomu, aby sa človek cítil dobre za to, aký je? Na jednej strane sa má človek ľúbiť takého, aký je, ale na druhej strane sa musí nechať vykastrovať a brať steroidy, aby sa mohol cítiť pohodlne vo svojom tele. Nejakým spôsobom sú v dnešnej dobe tieto dva spôsoby myslenia kompatibilné? Lebo podľa mňa si úplne protirečia.
Feministky už nezaujíma utláčanie žien? Nedávno v Kanade chceli vyhovieť trans komunite, tak zmenili pravidlá, podľa ktorých sa chodí do powerlifterských súťaží. Vraj stačí, aby sa človek cítil ako žena, aby mohol medzi nimi súťažiť. Veď predsa ženou sa človek stáva vtedy, keď sa identifikuje ako žena, nie?
Pred pár dňami sa tam ženskej powerlifterskej súťaže zúčastnil bradatý chlap, ktorý tam zlomil rekord v bench presse. Takže víťazom ženskej súťaže sa stal muž, lebo povedal, že sa cíti ako žena. Ako je toto, preboha, fér voči ženám? Pravá feministka by bojovala proti tomuto, nie za to.
V Británii obvinili muža zo sexuálneho násilia na ženách. Krátko pred tým, ako ho zavreli do väzenia, prehlásil, že sa identifikuje ako žena. Dali ho teda do ženského väzenia.
Nedávno zavreli v Británii kliniku, v ktorej posielali deti na operáciu a hormóny už po prvom stretnutí, častokrát bez toho, aby o tom vedeli ich rodičia.
Toto nie je o tom, či sme alebo nie sme tolerantní voči trans ľuďom. Toto nie je ani o tom, či ich chceme alebo nechceme v spoločnosti. Väčšine ľuďom je to totiž jedno. Väčšina ľudí má svoje vlastné problémy, svoj vlastný život a nemajú potrebu riešiť to, či sa niekto cíti ako opačné pohlavie (alebo si nedajbože to pohlavie vymyslí). Toto je o tom, či sa chceme riadiť pravdou alebo sa jej chceme zbaviť.
Nedávno sa protestovalo v Bratislave proti zákonu, ktorý hovorí, že pohlavie v právnych dokumentoch sa dá zmeniť iba vtedy, keď doktor na základe genetických testov potvrdí, že v dokumente je naozaj nesprávne pohlavie.
Protestujúci tvrdili, že takýto zákon chce odstrániť trans ľudí z existencie. Ako? Nikto nikomu nezakazuje sa identifikovať ako len chce. Lenže ak by sme takýto zákon nemali a pohlavie by sa skutočne dalo legálne meniť podľa toho, kto sa ako cíti, mali by sme tu akurát zbytočný chaos navyše.
Tvrdiť, že trans žena je žena nesie so sebou veľmi veľa vážnych technických problémov, o ktorých som už písal vyššie.
Ale povedzme, že by sme dovolili to isté, čo v Kanade (a odignorujme všetky tie následky, ktoré by to so sebou nieslo). Prečo by sme mali zostať iba pri pohlaví? Čo ak sa cítim ako 70-ročný? Mám potom nárok poberať dôchodok? Alebo ak sa 80-ročný cíti na 40 – nemusí opakovať skúšky v autoškole?
Opäť – je v poriadku sa cítiť na iný vek ako skutočne mám. To ale stále nič nemení na tom, že taký vek nemám. Ale vidíte, aký chaos to zbytočne so sebou nesie?
Už mi bolo povedané, keď sa s ľuďmi rozprávam o týchto témach, že uvádzam príliš extrémne prípady. A? Ak je niečo správne a pravdivé, nemalo by to dávať zmysel aj v extrémoch? Slovami Toma MacDonalda: The truth doesn´t damage points of view that are legitimate. Navyše nad touto gender ideológiou netreba ani veľmi do hĺbky premýšľať, aby prestala dávať zmysel.
Taktiež mi bolo už povedané, že som príliš racionálny. Vtedy som si ani neuvedomil, že ten človek omylom roastol sám seba, pretože tým naznačil, že on sám racionálny nie je. Odkedy je racionalita niečo zlé? Toto je podľa mňa len známka toho, kam ako spoločnosť smerujeme. Nejakým spôsobom už nie je dôležitá pravda. Dôležitejšie je to, ako sa človek cíti.
Deti si môžu zmeniť pohlavie, ale sú príliš mladé na to, aby si dali napríklad tetovanie alebo piercing. Emócie detí – ktoré sa jednu chvíľu cítia ako pirát, druhú ako astronaut a po pár minútach sa hrajú na Indiánov – sa považujú za niečo, na základe čoho by sa mali robiť neodvrátiteľné zásahy do ich tela.
Celé toto sa už teraz deje v USA a postupne to ide aj sem. Je len na nás, či dovolíme takéto bláznovstvo aj tu, alebo sa poučíme a povieme „nie“, keď bude treba. Nehovorím, že by sme mali ísť to takého extrému ako v Ugande, kde je homosexualita trestná. Ale toto „hranie sa na toleranciu“ je akurát ďalší extrém, ktorý nepomáha ani tak tým, ktorým to má údajne pomáhať, ale skôr narcisticky orientovaným ľuďom, ktorí si na tom buď zbierajú virtuálne morálne body, alebo tým priťahujú na seba pozornosť.