Už som písal článok na tému, či existuje alebo neexistuje Boh. Toto je tak hlboká téma, že aj ak by som na ňu napísal sto článkov, nikdy by som sa nedostal ku koreňu tohto „problému“, tak to je môj už neviem koľký pokus.
Začnem touto strofou z Lateralus od Tool:
Black
Then
White are
All I see
In my infancy
Red and yellow then came to be
Reaching out to me
Lets me see
Rovnako ako pri každej jednej téme, ani tu nemôžeme povedať „takto to je na 100%“ alebo „toto je iba dobré alebo iba zlé“. To je veľmi čierno-biele myslenie (Black then white are all I see in my infancy). Nič v živote nie je tak jednoduché, aby to malo iba dve strany, ale nakoľko nič nie je tak jednoduché a my sme tak obmedzení, potrebujeme veci zjednodušovať a „škatuľkovať“, aby sme sa v tom mori neznáma nestratili. Akonáhle ale chceme niečo rozobrať viac do hĺbky, musíme sa týchto škatuliek zbaviť a byť ochotní vidieť veci inak ako čierno-bielo (Red and yellow then came to be […] Lets me see).
Keď som mal asi 11 rokov, začal som sa považovať za ateistu. Vždy som bol veľmi zvedavý a keď som sa pýtal otázky typu „a kde je ten Boh?“, „a prečo ho nevidím?“, „a ako vznikol?“, stretával som sa s vyhýbavými odpoveďami typu „nerúhaj sa!“. To ma akurát utvrdilo v tom, že celé náboženstvo je nelogické, nedáva zmysel a ľudia veria v Boha len preto, lebo ich to tak naučili ich rodičia a nikdy sa nad tým ani nezamýšľali. Na základnej som kvôli tomu skoro na každej hodine náboženstva dostával poznámku, lebo som nebol ochotný si to nechať iba pre seba (pozdravujem pani katechétku).
Aj keď som sa s niekým bavil na túto tému, nikto mi nevedel presvedčivo vyvrátiť tie základné ateistické argumenty ako „ak vesmír vytvoril Boh, kto vytvoril Boha?“, čo ma viac držalo v mojom ateistickom presvedčení. Tak sa tu teraz o to pokúsim ja.
Všetky vedecké dôkazy zaoberajúce sa vznikom vesmíru smerujú k tomu, že vesmír vznikol z Veľkého Tresku. Prirodzene sa môžeme pýtať, z čoho vznikol Veľký Tresk. Odpoveď „z ničoho“ je rovnako neuspokojivá ako „Boh to spravil“. Tu sa dostávame do paradoxu, lebo aj ak by veda prišla na niečo, čo bolo ešte pred Veľkým Treskom, prirodzene by sme sa opäť pýtali, čo bolo pred tým niečím, čo bolo pred Veľkým Treskom. A čo bolo pred tým niečím, čo bolo pred tým niečím, čo bolo pred Veľkým Treskom? Možno jedného dňa budeme mať na toto presvedčivú a konečnú odpoveď, ale zatiaľ nemôžeme vznik vesmíru použiť ako nástroj na dokázanie/vyvrátenie existencie Boha.
Navyše by sme sa mali držať Hitchensovej britvy, ktorá hovorí, že to, čo môže byť prejavené bez dôkazu, môže byť bez dôkazu aj vyvrátené. Takže ak chce niekto hovoriť, že existuje niečo ako Boh, mal by v prvom rade poskytnúť dôkazy na jeho existenciu. Nemôže považovať ako dôkaz na jeho existenciu to, že jeho existenciu nikto nevyvrátil. Inak sa dostaneme do situácie, kde Bertnart Russel tvrdí, že okolo Slnka obieha čínsky čajník a nakoľko to nikto nevyvrátil, musí to byť pravda. Presne na toto narážal aj Dawkins vo svojej knihe Boží blud.
Kedysi, keď veda ešte nebola tak rozšírená, si ľudia vysvetľovali neznáme javy tak, že to spôsobil Boh – či už to bola búrka, choroby, existencia iných zvierat, láska, autorita, morálka… Neskôr, keď sa veda začala rozširovať viac a viac, ľudia boli schopní tie isté javy čoraz viac vysvetľovať vedecky. Už vedeli, že búrka nie je preto, lebo by sa Boh zúril, ale preto, lebo sa hromadí elektrická energia v oblakoch a keď je rozdiel elektrických potenciálov dostatočne vysoký, všetka tá nahromadená energia sa uvoľní vo forme blesku. Alebo zistili, že ľudia nebývajú chorí preto, lebo hrešili a Boh sa im za to mstí, ale preto, lebo ich napadol nejaký vírus alebo baktéria.
Takto postupne veda vytláčala Boha. Keď ľudia videli, akým spôsobom sa veda vyvíja a že veľa vecí, ktoré si donedávna vysvetľovali Bohom, zrazu dokážu spoľahlivo vysvetliť vedou, usúdili, že to, čo ešte stále pripisujú Bohu, sa skôr či neskôr takisto bude dať vysvetliť vedecky, čiže pre Boha tu bolo len menej a menej miesta.
Niektorí ľudia sa stále držia tohto argumentu zubami nechtami, keď tvrdia, že veda nevie všetko a kvôli tomu pripisujú nevysvetlené javy Bohu, akoby to bol nejaký dôkaz pre jeho existenciu. Takzvaný Boh medzier, pretože je všade tam, kde má veda zatiaľ medzery. Myslím si, že takýto argument je absurdný a že naozaj všetky javy týkajúce sa materiálneho sveta bude veda schopná vysvetliť.
Lenže aj napriek tomu, že žijeme v materiálnom svete, ho nevnímame ako materiálny svet. Svet vnímame symbolicky, podľa toho, čo v ňom môžeme robiť a podľa toho, čo pre nás znamená. Vodu nevnímame ako H2O, ale ako niečo, čo môžeme vypiť. Stoličku nevnímame ako teleso z dreva, ale ako niečo, na čo si môžeme sadnúť. Päťku z písomky nevnímame ako atrament na kuse papiera, ale ako dôkaz, že sme zlyhali. Preto si myslím, že je vhodné sa baviť aj o tomto symbolickom svete, nie iba materiálnom. Dokonca ani vedci nezmýšľajú neustále vedecky. Akonáhle odídu z laboratória na prestávku, zas premýšľajú rovnako ako všetci ostatní.
Kvôli tomu sa na naše správanie nepozeráme z pohľadu vedy (ktorá sa pozerá na svet čisto materiálne), ale z pohľadu živej bytosti. Samozrejme, že správanie, ktoré my vnímame symbolicky, je možné vysvetliť aj vedecky, ale to nijako nemení to, že svet vedecky nevnímame. Ako som písal v článku Skutočná nezištnosť neexistuje, tak napríklad to, že by som pre svoju sestru spravil čokoľvek, si môžem vysvetľovať tak, že by som pre ňu spravil čokoľvek preto, lebo ju mám rád. Ale ak by som išiel hlbšie a pozrel sa na vec vedecky, dostal by som sa k tomu, že ju mám rád z veľkej časti iba preto, lebo zdieľame 50% našich génov, a je teda pre mňa výhodné jej pomáhať, lebo tým zvyšujem šancu na prežitie aj svojich génov.
Podobne sa môžeme pozrieť na lásku. Lásku dokážeme taktiež vysvetliť vedecky. Ten hrejivý pocit, keď sme pri niekom, koho máme radi, je spôsobený kombináciou rôznych hormónov a endorfínov. Nikto to ale takto nevníma. A je úplne irelevantné, či ten pocit lásky je spôsobený deterministickou interakciou neživých látok v mojom tele, pretože to absolútne nič nemení na fenomenologickom zážitku, ktorý je spôsobený týmito látkami.
Keď už sme si teda stanovili, aký je rozdiel medzi materiálnym a symbolickým svetom (alebo fenomenologickým, sám neviem, ako to vhodne pomenovať), môžeme sa opäť vrátiť k téme Boh. Ak Boha máme niekde hľadať, mali by sme ho hľadať práve v tom symbolickom svete.
Zatiaľ čo veda nám dokáže poskytnúť odpovede na to, ako svet funguje a prečo veci fungujú tak ako fungujú, náboženstvo poskytuje odpoveď na to, ako by sme sa mali my v tomto svete zachovať.
Existuje totiž nekonečne veľa spôsobov, akými sa môžu ľudia správať. Sú to akoby pravidlá, podľa ktorých sa správame. Môžeme tomu hovoriť morálka. Prečo je niečo také dôležité? Nie je lepšie si robiť to, čo ja chcem?
Zdá sa mi, že túto vetu dávam do skoro každého článku, ale svet je neskutočne komplikovaný. Viac komplikovaný ako budem môcť kedykoľvek uchopiť. Ak nemám nejaké základné princípy, podľa ktorých sa budem môcť v ňom orientovať, všetko bude pre mňa neskutočne chaotické, pretože všetko bude pre mňa svojím spôsobom nové. Každú jednu situáciu budem musieť odznova vyhodnotiť, čo je veľmi nepraktické. Je jednoduchšie veci škatuľkovať a vytvárať si rôzne zákonitosti o tom, ako svet funguje. Tým pádom sa v ňom viem lepšie orientovať.
To sa môže zdať byť obmedzujúce, ale opak je pravdou. Ak je všetko povolené a skutočne môžem robiť všetko, a nemám žiadne pravidlá ani zákonitosti, podľa ktorých by som sa mohol riadiť, tak ani neviem, čo by som mal spraviť. To je obmedzujúce – nevedieť ani, čo ďalej. To je ako keby som vám povedal „poďme hrať hru, si na rade“. To ako čo teraz? Nemáme stanovené žiadne pravidlá, tak miesto toho, aby ste urobili hocičo (a naozaj môžete urobiť hocičo), nespravíte nič.
Pamätáte si, ako ste sa na základnej škole učili v prvom ročníku plus a mínus? Najprv ste sa naučili čísla od jedna do desať, potom že plus zväčšuje a mínus zmenšuje. V podstate iba dve pravidlá: plus zväčšuje, mínus zmenšuje. Neskôr vás učili násobenie a delenie, čo je iba opakované sčitovanie a odčitovanie. Na druhom stupni ste vedeli počítať zlomky, v ktorých ste tiež iba sčitovali, odčitovali, násobili a delili. Na konci základnej školy ste ovládali aj rovnice (tam tiež len plus, mínus, deleno a krát) a mocniny, ktoré sú len opakované násobenie (a násobenie len opakované sčitovanie).
Celú základoškolskú matematiku ste posúvali hranice týchto dvoch pravidiel: plus zväčšuje, mínus zmenšuje. Z dvoch primitívnych pravidiel pramení celá komplexnosť základoškolskej matematiky. Preto tieto pravidlá nemôžeme považovať za obmedzujúce, keď nám hovoria „toto nemôžeš“, lebo taktiež nám aj hovoria „toto môžeš“. Bez nich by sme neboli slobodní, ale bezmocní, pretože by sme tu to „toto môžeš“ nemali.
Niektoré pravidlá sú ale jednoducho sprosté. Napríklad ak by sa niekto riadil takým pravidlom, že vždy, keď s ním niekto nebude súhlasiť, naňho fyzicky zaútočí, mohlo by to preňho fungovať nejakú chvíľu, ale nie dlho.
Od morálky – spôsobu správania sa – čo je vlastne iba skupina pravidiel, by sme chceli, aby nám priniesla taký život, aký by sme chceli žiť aj napriek všetkej katastrofe, s ktorou je sprevádzaná samotná existencia. Taktiež by ten spôsob života mal byť opakovateľný, čiže by mal fungovať nielen teraz, ale aj zajtra, o mesiac, o rok, o 20 rokov… Nemal by byť ale dobrý iba pre mňa, mal by byť dobrý aj pre ostatných, pretože nakoľko sme sociálne zvieratá, naše prostredie je viac definované inými ľuďmi ako našou lokalitou, takže ak by bol svet hotové peklo pre všetkých okolo, len ťažko by mohol byť čo len znesiteľný pre mňa. Preto je dobrá morálka taká, čo dokáže dosiahnuť všetko toto.
Ani na chvíľu sa nebudem tváriť, že sme si všetci rovní (lebo nie sme) a že sme rovnakí (lebo nie sme). Preto to, čo bude platiť pre mňa, nemusí platiť pre vás a naopak. Slovami Nietzscheho: Ty máš svoju cestu. Ja mám svoju cestu. Čo sa týka tej pravej, správnej, jedinej cesty, taká neexistuje. Ak sa ale držíme týchto zásad, ktoré som opísal v odstavci vyššie, musí nám byť jasné, že je viac nefunkčných ako funkčných morálok.
To, čomu ľudia zvyčajne hovoria morálka, je skôr niečo dogmatické. Akoby niekto na niekoho ukazoval prstom a hovoril mu „toto nerob, to sa nepatrí!“. V tomto článku vnímam morálku skôr tak, ako ju vnímal Nietzsche v citácii vyššie. Je to osobná morálka, osobný spôsob života a pozerania sa na svet, ktorá nám umožňuje dosiahnuť všetky naše psychologické potreby a zároveň nás vhodne usadiť do kontextu celej spoločnosti a kultúry. Moje psychologické potreby a zapadať vhodne do spoločnosti sú ale dve veci, ktoré si častokrát dosť protirečia, čiže je potrebné ich vhodne vybalansovať. O to sa má tá osobná morálka postarať. Preto je osobná, lebo každý je iný a každého psychologické potreby budú trochu iné.
Boh v tomto zmysle predstavuje symbol týchto psychologických, sociálnych a morálnych potrieb. A nielen to, ale aj to, čo umožňuje tieto potreby uspokojovať. Niečo ako zákony vesmíru, len z fenomenologického pohľadu.
Nakoľko každého psychologické a sociálne potreby sú trochu iné, aj „Boh“ bude pre každého niečo iné. Práve preto sa hovorí, že by ľudia nemali hľadať Boha niekde vonku, ale vnútri v sebe. Vonku totiž nájdeme iba to, na čom sa spoločnosť zhodne – to už by bola tá viac dogmatická morálka, alebo Boh, na ktorom sa ako spoločnosť vieme zhodnúť.
Všimnite si, že robím rozdiel medzi osobným a kolektívnym Bohom. Dá sa povedať, že kolektívny Boh – ten, na ktorom sa ako spoločnosť zhodujeme – je viac dogmatický a všeobecný. Zato ten osobný je viac detailný, nakoľko je pre každého iný. V každom prípade ani kolektívneho, ani osobného nemôžeme hľadať v materiálnom svete. Teda môžeme, ale nenájdeme ho. Hľadať ho môžeme len v subjektívnom, symbolickom svete. V ňom predstavuje symbol psychologických, duševných, životných a sociálnych potrieb, ktoré vedú k optimálnemu životu.
Ak sa dokážeme zhodnúť na tom, že existuje taký spôsob života, v ktorom môžu byť tieto potreby naplnené – nie nutne na 100%, ale čo najviac, ako sa len dajú – dostaneme sa do teritória, kde spolu dokážu teisti a ateisti komunikovať. Nevidím dôvod, prečo by aj niekto čisto materialisticky orientovaný odmietal existenciu takého spôsobu života, kde by boli jeho potreby naplnené a prospieval tým aj svojmu okoliu. Akurát by si to vysvetlil materialisticky a deterministicky. Netvrdím, že také vysvetlenie je nesprávne alebo nepodstatné. Čo tvrdím, je, že Boh je symbol, ktorý má reprezentovať alebo umožňovať takýto spôsob života a cestu k nemu.
Je zaujímavé sa pozrieť na to, ako si rôzne náboženstvá predstavujú Boha. Aj keď sa v podstate snažia opísať to isté, každý to spraví inak. Tu už sa dostávame k Dawkinsovi a jeho pojmu „meme“. Keď niekto povie „meme“, skoro každý si predstaví nejaký vtipný obrázok, ktorý sa šíri po internete. Dawkins tým ale myslel niečo trochu iné. Podľa neho „meme“ je myšlienka alebo správanie, ktoré sa šíri v mysliach ostatných ľudí a je pod vplyvom prirodzeného výberu, a tým pádom aj evolúcie. Niečo ako myšlienkový vírus.
Ak by som vám povedal nejaký vtip a náhodou by sa vám páčil, asi by ste ho povedali niekomu ďalšiemu. Aj im by sa páčil, tak by ten vtip posunuli takto ďalej. Vytvoril by som takto myšlienku, ktorá sa šíri – meme. Samozrejme by ste ten vtip neprerozprávali identicky ako ste ho počuli odo mňa, tak by ste ho trochu pozmenili. V podstate by ste tento meme zmutovali. Mutácia môže byť neutrálna, negatívna alebo pozitívna. Možno to, ako prerozprávate môj vtip svojimi slovami, nič nezmení na tom, ako sa bude páčiť ostatným. Možno ho tak škaredo skomolíte, že sa nikomu nezapáči a nebude sa šíriť ďalej. A možno ho pomeníte tak, že sa mu bude dariť lepšie ako originálu.
Ak by ale „mutácie“ boli dostatočne negatívne alebo by sa prostredie zmenilo (napríklad by som ten vtip povedal na pohrebe), mohlo by to negatívne ovplyvniť šance na prežitie tohto vtipu. A myšlienka, ktorá nemá myseľ, ktorá by si ju myslela, zomrie.
Dawkins vníma náboženstvo ako kultúrny meme, a má pravdu. Myšlienka o tom, ako správne žiť, musela byť v prvom rade zaujímavá, aby sa mohla rozšíriť. Ako sa šírila tisícky rokov, vplyvom prirodzeného výberu zostalo iba to najlepšie a najzaujímavejšie. Taktiež to, čo to náboženstvo hlásalo, muselo aj fungovať (minimálne lepšie ako ostatné alternatívy), inak by sa to veľmi ďaleko nerozšírilo.
Nakoľko sa rôzne náboženstvá rozvíjali v rôznych častiach sveta, je pochopiteľné, že aj ak sa snažia popísať niečo rovnaké, každé to popisuje inak. Hovorím „niečo rovnaké“ preto, lebo ak by sme z každého veľkého náboženstva mali vyextrahovať princípy a pravidlá, ktorými by sa mali ľudia riadiť, zistili by sme, že na viac ako 90% sa všetky náboženstvá zhodujú (to číslo som si vymyslel). Síce popisujú to isté a prichádzajú k veľmi podobným záverom (hovorím teraz o etických princípoch), aj tak vyzerajú dosť odlišne. To preto, lebo každé z nich vzniklo inde, takže sú ovplyvnené aj kultúrnym a historickým kontextom.
Aj keď náboženstvo teda je istým spôsobom meme, nie je to len meme. Je to taktiež pokus o definovanie toho, ako svet funguje z fenomenologického pohľadu. Pokus o pochopenie nielen sveta, ale samotnej existencie. A najdôležitejšie to je pokus o vytvorenie spôsobu života, ktorý má ľuďom poskytnúť nejaký morálny kompas, a tým pádom aj zmysel v živote.
Marx označil náboženstvo ako ópium más – ako niečo, čo slúži na to, aby mohli elity vládnuť nad ostatnými. Samozrejme bolo náboženstvo použité aj na také účely, ale takéto definície sú príliš jednoduché, lebo neukazujú aj tú druhú stranu mince.
Vieme totiž, čo sa stane, ak sa ľuďom odoberie náboženstvo. Budú si ho nahrádzať niečím iným. Ako som na začiatku tohto článku písal, tak potrebujeme mať nejakú základnú štruktúru v našom myslení a v našom pohľade na svet, inak je pre nás všetko iba chaos a nič iné – a to je dokonalá cesta k nihilizmu, a tým pádom aj depresii. Keď ľuďom odoberiete ich terajší pohľad na svet, inštinktívne si začnú vytvárať vlastný (alebo si osvoja už nejaký vytvorený).
Všetci poznáme ten pocit, keď stretneme niekoho, v kom vidíme vlastnosti, ktoré by sme chceli aj my mať, a začneme ho kvôli tomu obdivovať. Je to inštinkt, ktorý je evolučne podmienený. Ak má niekto niečo, čo vidím, že funguje, chcem to prirodzene mať aj ja, lebo aj ja chcem mať tie isté benefity. Ak tento inštinkt posunieme do extrému a vytvoríme si teda ideálny spôsob života, na jeho vrchu bude niečo, čo bude tento spôsob života a cestu k nemu symbolizovať – Boha.
Ako som už spomínal, materialista môže celé toto vysvetliť ako zákony vesmíru, a to je v poriadku. Súhlasím, že sú to zákony, podľa ktorých svet funguje. V tomto článku som sa snažil poukázať na to, že je jednoznačne rozdiel medzi materiálnym a fenomenologickým (subjektívnym) svetom a v tom fenomenologickom sú tieto zákony vesmíru opísané v náboženstvách a symbolizované ako Boh.
Materialista taktiež môže oponovať, že prečo do toho vôbec pliesť Boha. Ja na to odpoviem, že je náš ľudský biologický inštinkt hľadať vo veciach symboliku, lebo tak naša myseľ jednoducho funguje. Keď odstránime symbol, neodstránime len symbol, ale aj všetko, čo ten symbol reprezentuje. O tom viac v článku Boh je mŕtvy.