V poslednej dobe som hral veľa Monopoly. Aby hra bola naďalej záživná a vybalansovaná, často vymýšľam nové pravidlá. Aby také pravidlo dávalo zmysel, musí spĺňať tri kritériá:
- Musí skutočne riešiť nejaký problém
- Musí ho riešiť tak, aby hra bola stále zábavná
- Musí byť jednoduché na implementáciu – pravidlá typu “každé desiate kolo…” by nedávali zmysel, lebo nikomu by sa nechcelo počítať, koľké kolo sa zrovna hrá
Monopoly sú hra, ktorá síce vyžaduje skill, ale taktiež jej výsledok veľmi závisí od náhody – aj keď robíš všetky dobré rozhodnutia, môžeš veľmi ľahko prehrať, ak ti budú padať kocky tak, že nedopadneš na žiaden dobrý pozemok.
Ak by sa ale stretli dvaja čisto racionálni hráči, ktorí robia rozhodnutia bez emócií, čisto logicky, výsledok hry by bol čisto náhodný. To je celkom problém, lebo čo to je potom za hru, ak nevyhrá ten lepší, ale víťaz je vybraný náhodne?
Tak som premýšľal, aké pravidlo by sa dalo zaviesť, aby výhra bola viac zaslúžená schopnosťami hráča, nie náhodou. To, na čo som prišiel, tu naschvál neodhalím a nechám to na tebe ako taký myšlienkový experiment. To ti možno pomôže lepšie pochopiť môj hlavný argument tohto článku/eseje.
Možno si si po prečítaní názvu povedal niečo ako “wtf? veď politici to nemajú ťažké”, mysliac na takú stereotypickú predstavu o politikovi: muž okolo 50-60 rokov v obleku, čo na verejnosti manipuluje ľudí k tomu, aby verili nejakým rozhodnutiam, ktoré pre nich nie sú vôbec prospešné, pretože je podplácaný cudzou vládou alebo veľkou korporáciou.
Nechajme teraz všetkých skorumpovaných politikov bokom a sústreďme sa na takých, ktorí chcú úprimne veci zlepšiť k lepšiemu – nech už sú akokoľvek vzácni. Toto samozrejme neplatí len na politikov, ale všetkých tých, ktorí sú v pozícii, kde musia vymýšľať nové pravidlá.
Zoberme nejaký skutočný problém, na ktorom ukážem, prečo si myslím, že byť politikom (alebo hocikým, kto robí nové pravidlá), musí byť náročné: populačný kolaps.
Možno si už zachytil, že aby sa počet obyvateľov v spoločnosti aspoň udržal na rovnakom počte, priemerná žena by mala mať aspoň 2,1-2,2 detí (nestačí rovných 2,0, pretože nie všetky deti sa dožijú dospelosti, budú plodné, spravia si ďalšie deti…). Aj napriek tomu, priemerná žena v Európe má len 1,5 detí.
To prirodzene vedie k tomu, že populácia starne. Okrem toho, že ľudí bude menej a menej, to v praxi znamená, že zatiaľ čo pred 20-30 rokmi boli v Európe približne 4-5 pracujúci na jedného dôchodcu, teraz je to približne 2,5. O 40 rokov (doba, kedy by som mal ísť ja na dôchodok), sa to odhaduje na približne 1,3 – 1,7 pracujúcich na jedného dôchodku.
Je päť hlavných spôsobov, ako to vyriešiť:
- Zvýšiť dane – zdvihne chudobu pracujúcich ľudí
- Znížiť dôchodky – zvýši chudobu dôchodcov, čo potom motivuje ľudí presťahovať sa inde (načo tu budem pracovať celý život, keď viem, že keď budem starý, budem aj tak na pokraji chudoby?)
- Posunúť vek odchodu do dôchodku – motivuje ľudí odísť inde
- Pozvať sem obrovské množstvo migrantov – problém nerieši dlhodobo (aj migranti budú o dve generácie neskôr mať rovnako málo detí)
- Presvedčiť ľudí, aby mali viac detí – ako???
Nejdem teraz rozoberať, ktorý z týchto spôsobov je podľa mňa najlepší, o tom tento článok nie je. Sústredím sa na posledný piaty bod, aby som ukázal, čo všetko do takéhoto riešenia musí ísť.
Povedzme teda, že chceme motivovať ženy, aby boli ochotnejšie mať deti. Určite ich nechceme trestať, ak deti mať nebudú, lebo strach nie je dobrý motivátor z dlhodobého hľadiska. Takže ich musíme k tomu nejako motivovať.
Veľa žien povie, že nechce mať viac detí alebo nechce mať deti vôbec, pretože je to drahé. Viem, že to nie je jediný dôvod, prečo ženy majú menej detí, ale budem zjednodušovať.
Ako politici sa rozhodneme ich v tomto podporiť a vytvoriť nejaké riešenie – také riešenie, ktoré úspešne motivuje ženy mať viac detí; skutočne vyrieši náš problém s populačným kolapsom; bude sa dať realisticky implementovať; nevytvorí omylom miesto toho iný ešte horší problém.
Museli by sme teda konzultovať s niekoľkými psychológmi, sociológmi a antropológmi, aby sme zistili, aký finančný bonus by ženy úspešne motivoval mať viac detí. Bol by to jednorazový bonus alebo mesačný príspevok? Boli by to peniaze navyše alebo daňové úľavy? Stupňovalo by sa to s narastajúcim počtom detí alebo rovnaká suma na každé dieťa? Mali by všetky ženy mať rovnaký príspevok, alebo by mali tie chudobnejšie byť viac zvýhodnené? Aký veľký by mal vôbec byť ten príspevok?
Tam narážame na ďalší problém: ak štát rozdá každému peniaze, umelo tým zvýši infláciu. S vyššou infláciou je všetko drahšie, takže tie peniaze navyše nemajú žiaden pozitívny efekt, pretože všetko je teraz dlhodobo drahšie.
Museli by sme teda konzultovať aj s rôznymi ekonómami, aký veľký príspevok by štát mohol rozdať bez toho, aby nás inflácia nekopla z druhej strany do zadku. Aký rozpočet si štát môže dovoliť na tento projekt vyhradiť (potrebujeme predsa financovať aj iné veci)? Aká by bola návratnosť takejto investície? Nenarazíme v istom bode na nejaký strop, kde peniaze navyše nebudú mať prakticky žiaden ďalší efekt?
Toto všetko spojme s tým, že sa bavíme o niečom, čo je extrémne náročné zmerať. Ak by som predával tričká, viem si vypočítať náklady a zisk primitívnou matematikou. Rozhodol by som sa zmeniť ceny a v priebehu niekoľkých týždňov by som mal dostatok dát z predaja pri nových cenách na to, aby som vedel posúdiť, či to fungovalo alebo nie.
Pri našom probléme s nedostatkom detí sa to tak ľahko spraviť nedá. Keď ponúknem každej žene 2000€ jednorazový bonus za dieťa, koľko percent si naozaj kvôli tomu spraví dieťa? Bude to vôbec stačiť? Lebo ak ponúknem príliš málo a nikoho to nemotivuje mať deti, akurát vyhadzujem peniaze a nemá to žiaden efekt. Nie je to príliš veľa? Lebo potom rozdávam peniaze, ktoré by sa zišli aj niekde inde.
Povedzme, že sa ročne narodí 50 000 detí. Za každé zaplatíme 2000€. To je dohromady 100 miliónov € ročne. Vďaka nášmu príspevku sa narodí o 5% viac detí, čo je 2500. Oplatí sa 100 miliónov ročne kvôli 2500 deťom? Ako vôbec budeme vedieť, či sa narodí viac o 5%, 10% alebo 20%?
Väčšinu premenných ani nepoznám. A tie, čo poznám, poznám len veľmi približne. Ak celý zákon má stáť na desiatich rozhodnutiach a každé z nich bude závisieť od ďalších piatich premenných, stačí, aby som sa v každej premennej pomýlil len o 5% a konečný výsledok bude úplne nepredvídateľný.
Najhoršie na tom je, že to, či môj zákon naozaj funguje, zistím najbližšie až o 20-30 rokov (medzitým budú parlamentné voľby aspoň 5-krát). Celý ten čas budem počúvať svojich politických oponentov, ktorí si chcú len naháňať moc a popularitu u svojich podporovateľov, aký som sprostý, ako bankrotujem celú krajinu a ako moje riešenie ani nebude fungovať.
A čo ak sa naozaj ukáže, že moje riešenie nebolo tak účinné, ako som si myslel? Navždy budem zapísaný do histórie ako “ten idiot, ktorý zadlžil celú krajinu preto, lebo nevedel predvídať budúcnosť”.
Preto veľmi oceňujem, keď politici svoje návrhy zákonov aj nejako rozumne odôvodnia a dajú najavo, že sa nad tým úprimne zamýšľali a zhodnotili všetky možnosti. Aj ak nemám súhlasiť s jeho riešením, stále budem takého politika preferovať pred takým, čo si riešenie vytiahne zo zadku a náhodou sa trafí.
Takéto vážne problémy sa riešia extrémne náročne. Aj s tým najväčším a najúprimnejším úsilím je štatisticky veľmi malá šanca, že riešenie bude úspešné. Preto sa takéto problémy takmer nikdy neriešia s istotou, pretože to najlepšie, na čo sa vtedy môžeme zmôcť, je len odborný odhad.