Keď sa mi podarí spraviť niečo, čo som predtým nedokázal, častokrát sa hneď zhodím naspäť tým, že si pripomeniem, ako to v podstate nič neznamená, pretože sú ľudia, ktorí to dokážu spraviť stokrát lepšie ako ja.
A to je pravda. Naozaj existujú ľudia, ktorí dokážu vyjadrovať svoje myšlienky neporovnateľne lepšie ako ja. Ľudia, ktorí vedia programovať také veci, ktorým ja nedokážem ani pochopiť. Ľudia, ktorí sa rozcvičujú s mojou maximálkou.
Keď sa porovnávam s ľuďmi, ktorí už sú dávno tam, kde by som chcel byť ja, samozrejme, že budem vždy nedostatočný, lebo vždy sa nájde niekto, kto je lepší ako ja.
Myslím, že na jednej strane je dobré sa porovnávať aj s takýmito ľuďmi a tvoriť si z nich ideál toho, kým by som chcel ja byť, aby som mal stále niečo, k čomu chcem smerovať.
Na druhej strane, ak je tento ideál to jediné, s čím sa porovnávam, každý jeden môj úspech automaticky stráca na hodnote, pretože nech dosiahnem čokoľvek, v porovnaní s mojím ideálom to bude vždy nedostatočné. Čo by to inak bolo za ideál??
Keď sa pozriem na niekoho, kto zarába trikrát viac ako ja, ľahko sa budem z toho cítiť zle, pretože aj ja chcem zarábať viac. Lenže to, že ten človek zarába viac ako ja, neznamená nutne, že mám dôvod sa cítiť nedostatočne. To, koľko zarába, je iba malá časť toho, čím ten človek skutočne je. Na jednej strane síce môže zarábať veľa, ale na druhej strane možno nemá ani zďaleka tak vypracované tie časti života, ktoré ja áno. A možno hej, možno je naozaj len lepšou verziou mňa, ktovie.
Pointa je, že porovnávať sa s inými ľuďmi tiež nie je zrovna optimálne. Pre vytvorenie svojho osobného ideálu je to v poriadku. Rovnako si myslím, že je to v poriadku na vyhodnotenie toho, ako na tom som v porovnaní s ostatnými ľuďmi, lebo sa chcem opierať o realitu a nebyť od nej úplne odtrhnutý.
Či som v niečom, čo považujem za dôležité, priemerný, podpriemerný alebo nadpriemerný… v každom prípade chcem byť v tom lepší. Jediný smer je bližšie k tomu nedosiahnuteľnému ideálu. Preto by som mal oslavovať každý jeden pokrok k tomuto ideálu.
Nemyslím oslavovať hneď tak, že si pôjdem spraviť párty zakaždým, keď prekonám vo fitku svoj osobný rekord. Ale jednoznačne by to malo byť niečo, na čo by som mal byť hrdý a nemal to zhadzovať len preto, lebo sú ľudia, ktorí sú silnejší ako ja.
Predstavte si alkoholika, ktorý už posledných 5 rokov pil každý jeden deň. Dobre si uvedomuje, ako mu to ubližuje a už posledný rok sa pokúša prestať, ale nejde mu to. Úprimne nechce piť, ale nedokáže to ovládať, a stále pije každý jeden deň. Jedného dňa sa ale prekoná, odolá tomu a po piatich rokoch konečne bude jeden celý deň triezvy.
Z môjho pohľadu toto nie je niečo, čo by som oslavoval. Nemal som alkohol viac ako rok, takže nepiť je pre mňa norma. Z pohľadu toho alkoholika je to ale niečo obrovské! Po piatich rokoch konečne spravil krok bližšie k svojmu lepšiemu ja.
Pre tohto alkoholika bolo niečo takéto neskutočne obrovská prekážka, ktorú sa mu zrovna podarilo prekonať. Pre neho je to podobne veľký úspech ako pre podnikateľa, keď zarobí prvý milión.
Objektívne je jednoznačne väčší úspech zarobiť milión ako byť jeden deň triezvy, ale keď sa pozerám na svoje úspechy, nepozerám sa na to objektívne. Ani by som nemal. Cieľom je predsa stať sa najlepšou možnou verziou samého seba. Hodnotiť by som teda mal to, ako sa mi darí v porovnaní s tým, ako sa mi to darilo predtým.
Aj keď určite musí byť pekné byť najlepší z najlepších, v konečnom dôsledku som to len ja sám proti sebe.