Alegória jaskyne je príbeh, pomocou ktorého chcel Platón ukázať, aká je úloha filozofa a aký ma vplyv vzdelávanie na človeka. V skratke znie nejako takto: V jaskyni sú väzni pripútaní k stene tak, že sa dokážu pozerať iba pred seba na stenu. Žijú tak celý svoj život. Za nimi je oheň a medzi nimi a ohňom chodník, po ktorom prechádzajú ľudia. Na stene pred väzňami sa teda zobrazujú tiene toho, ako ľudia prechádzajú cez chodník. Tým, že tak žijú celý svoj život, si myslia, že toto je realita. Nič iné ako tie tiene neexistuje.
Jedného dňa sa podarí jednému z nich ujsť a prvý raz v živote vidí slnečné svetlo. Najprv ho toľké svetlo oslepí a bolí ho to, pretože naň nie je zvyknutý. Po chvíli si ale zvykne a uvedomí si, že to, čo celý život považoval za reálne, skutočne reálnym nebolo a realita je o dosť bohatšia ako si celý život myslel. Beží teda naspäť do jaskyne povedať o tom ostatným a pomôcť im takisto utiecť. Lenže keď vkročí späť do jaskyne, jeho oči sú už prispôsobené slnečnému svetlu, a tak v jaskyni nič nevidí. Dôjde ale až k ostatným väzňom a hovorí im, že to, čo považujú za reálne, skutočne reálne nie je a realita je naozaj o dosť bohatšia ako si celý život mysleli. Oni ho majú za blázna. Keď im povie, že v jaskyni nič nevidí, myslia si, že keby aj oni ušli z jaskyne, taktiež by oslepli, tak sa rozhodnú, že v jaskyni ostanú a zabijú kohokoľvek, kto sa pokúsi ich odtiaľ dostať.
Platón na tomto príklade ukázal, že úlohou filozofa je robiť to isté, čo väzeň, ktorý ušiel z jaskyne, teda vychádzať za hranice toho, čo človek už pozná – aj ak ho to má bolieť. V podstate celá táto alegória má predstavovať to, ako sa ľudia učia nové veci a aký je život bez vzdelania. Totiž vždy, keď sa naučíte niečo skutočne dôležité vo vašom živote, vždy to bolí a nie je to príjemné. Na druhej strane je to pre vás dôležité a umožní vám to lepšie fungovať vo svete. Keď ale človek nie je ochotný zažiť túto potrebnú bolesť, nikdy sa nič nenaučí a navždy bude vidieť iba skreslený obraz toho skutočného, kvôli čomu ani nebude vedieť tak dobre fungovať vo svete, nakoľko v istom zmysle nefunguje vo svete, ale iba v jeho tieni.
Každý sa pozeráme na svet trochu inak. Vytvárame si vnútornú mapu svetu, do ktorej si píšeme, ako svet funguje. Máme v nej zapísané všetko, čo vieme. Keď sa stretneme s niečím novým, nazrieme do nej a podľa nej sa rozhodneme, ako sa máme zachovať v tej novej situácii. Pokiaľ mapa funguje, nie je dôvod ju meniť. Ak ale niečo nefunguje správne – to znamená, že nedostávame po danej akcii požadované alebo očakávané výsledky – mali by sme ju prepísať. To ale bolí, pretože reálne musíme nechať zomrieť časť nás, ktorá je postavená na tejto časti mapy. A myslím to doslovne, že zomrieť, pretože naše myšlienky sú uložené v mozgu vo forme neurónových spojení, a keď sa chceme nejakého konceptu zbaviť, reálne sa musia tieto neurónové obvody rozobrať. Preto sú abstinenčné príznaky také nepríjemné pre závislých ľudí. Lenže mapu je potrebné aktualizovať, nemôžeme sa predsa riadiť podľa nepresnej mapy. Keď dáte do navigácie, že chcete ísť do Bratislavy, nesmie vás doviesť do Trenčína. Taká navigácia by vám bola nielen zbytočná, ale až škodlivá.
Keď sa ma pokúšal pred asi 7 rokmi kamarát presvedčiť, aby som s ním začal cvičiť, on bol ten väzeň, ktorý z jaskyne ušiel, a ja ten, čo v jaskyni zostal. Pre neho bolo cvičenie úžasný objav a prirodzene chcel, aby som to isté zažil aj ja. Ja, pohodlný v mojich starých zvykoch, som ale dokázal vidieť iba tie negatíva. Keby som začal cvičiť, mal by som menej času na hranie hier, bežne by som mal svalovicu, mohol by som sa zraniť, míňal by som veľa peňazí na permanentky a suplementy… Cvičenie sa mi dokonca stalo odporným. Teraz, keď som aj ja vyšiel z jaskyne a začal cvičiť, môžem s istotou povedať, že rozhodnutie začať cvičiť bolo jedno z tých najlepších rozhodnutí, aké som v živote mohol urobiť. Všetky tie nevýhody okolo toho, ktoré mi pred siedmimi rokmi bránili vidieť aj tie pozitíva, sú teraz pre mňa zanedbateľné v porovnaní so všetkými tými benefitmi.
Keď som sa začal zaujímať o filozofiu, pomaly som zisťoval, že pohľad, akým som sa dovtedy pozeral na svet, bol veľmi primitívny. Dovtedy som si to neuvedomoval a nemal som ani dôvod sa nad tým pozastavovať. Jednoducho som žil rovnako ako deň predtým a nič viac som neriešil. Až dokým som si neuvedomil, že som skutočne o dosť sprostejší ako si myslím, som sa nemal ako zlepšovať. Ale keď už som vedel o niektorých svojich nedostatkoch, ktoré som dovtedy buď ignoroval, alebo ich ani nevyhľadával, som sa mohol začať zlepšovať. Samozrejme to bolelo, lebo kto chce prísť k záveru, že to on je ten idiot vo svojom živote? Lenže bez tej potrebnej bolesti, ktorá sprevádzala toto zistenie, by to inak ani nešlo. Ako by som sa totiž mohol zlepšiť, keď som ani nevedel, že niečo robím zle?
Hovorí sa „sladká nevedomosť“. A je to presne pravda. Človek, ktorý je stále uväznený v jaskyni, sa spravidla nemôže trápiť toľko, koľko človek, ktorý odtiaľ ušiel, pretože celé jeho prežívanie – vrátane trápenia – je obmedzené. Zato človek vyslobodený, ktorý je široký, hlboký a plný, má hlbšie prežívanie, opäť vrátane trápenia. Nemôže ma trápiť totiž niečo, čo ani neviem. Lenže rovnako ako je vyslobodený človek náchylnejší a citlivejší k trápeniu, je to presne aj ten, čo sa vie s trápením najlepšie vysporiadať. Využije ho ako palivo na ešte ďalší posun dopredu, aby bol zas väčší ako predtým.
Ak človek nie je spokojný s tým, že vyšiel z jaskyne, môže sa vždy vrátiť naspäť. Jeho oči sa časom prispôsobia tej temnote. Ale bude si môcť ešte niekedy užiť tiene tak ako kedysi, keď už vie, že sú to iba tiene? Jediná vhodná cesta je preto cesta nahor – von z jaskyne. Najťažší je vždy ale ten prvý krok.
Ľudia ale prirodzene hľadajú pokoj. Lenže človek nie je tvor, ktorý je vyvinutý na to, aby bol v pokoji. Ľudská duša vyžaduje prekážky, ktoré môže prekonať, aby mohla rásť. Zároveň sme ale aj sociálne zvieratá a je v nás zakorenená stádovitá mentalita, ktorej keď človek podľahne, sa snaží byť čo najviac ako ostatní a nevyčnievať z davu (a bude ešte hovoriť, že je kvôli tomu dobrý). Taký človek je spokojný v jaskyni a myslím si, že väčšina ľudí je taká. Keby dáte 100 ľuďom prečítať nejakú self-improvement alebo filozofickú knihu a všetci z nich pochopia to, čo sa v tej knihe píše, väčšina z nich tak či tak tú knihu odloží a bude naďalej žiť, akoby ju nikdy ani nečítala, lebo to je to pohodlnejšie rozhodnutie.
Človek, ktorý vyšiel z dostatočne veľa jaskýň, má tak rozšírený pohľad na svet, že nemá takmer nič, čím by sa vedel stotožniť s bežnými ľuďmi. Platí to aj naopak – bežný človek bude takého považovať za blázna. To Nietzsche vystihol v Tak vravel Zarathustra: Čím vyššie sa vznášame, tým menší sa zdáme byť tým, ktorí nedokážu lietať.