V predošlom článku som písal o Nietzscheho koncepte vôľa k moci. Nietzsche veril, že v najhlbších útrobách každého jedného z nás je niečo jedinečné, čo nás vo svojej podstate definuje a odlišuje od ostatných. Zatiaľ čo Nietzsche vnímal to „niečo“ ako vôľu k moci, Carl Jung tomu hovoril Self. Carl Jung bol veľmi ovplyvnený Nietzschem a dá sa povedať, že v istom zmysle je jeho koncept Self len viac rozvinutý Nietzscheho koncept vôľa k moci.
Podľa oboch autorov by sme sa všetci mali snažiť byť tým, kým skutočne sme. Byť najsilnejšia vôľa k moci, pestovať ju, uchovávať, presadzovať. Nietzsche naznačil, že ľudská myseľ sa skladá z viacerých častí, ale všetky vychádzajú z jednej hlavnej. Tieto vedľajšie časti nepopísal, to už spravil Jung. Podľa Junga sú tieto ďalšie časti persona (maska, ktorú si dávame na seba pred inými ľuďmi), tieň (časti nás, ktoré v sebe zamietame alebo potláčame), anima/animus (mužské a ženské aspekty našej mysle).
V článku o tieni som písal, že by sme sa nemali pozerať na túto našu „zlú“ stránku ako na niečo, čoho sa treba zbaviť. Naopak by sme sa mali s ňou zoznámiť, spriateliť a naučiť sa s ňou žiť. Ona má totiž tiež svoje motivácie, svoje potreby. Rovnako ako skutočný tieň, ani tento tieň nás nikdy neopustí. Ak s ním máme žiť do konca života, je v našom najlepšom záujme sa s ním naučiť vychádzať, spoznať sa s ním a spriateliť. To znamená, že motivácie môjho skutočného „ja“ (nech už to znamená čokoľvek) by mali byť v súlade s motiváciami tieňa, pretože ak nie sú, bude ma to ťahať všade naraz, kvôli čomu sa nepohnem nikde – akurát mi to bude spôsobovať veľké vnútorné napätie.
Podobne ako keď v noci zaspávate a chce sa vám ísť na záchod. Jedna časť vás vám hovorí, aby ste sa zdvihli a išli na záchod, zatiaľ čo tá druhá vám hovorí, aby ste zostali v posteli a spali. Ťahá vás to k spánku a na záchod zároveň, kvôli čomu nerobíte ani jedno – nespíte a ešte sa vám chce ísť na záchod.
Ľudská myseľ sa ale neskladá iba z tieňa a self. Skladá sa z ďalších dvoch hlavných častí (persona a anima/animus). Toto sú ale tie, ktoré popísal Jung. V skutočnosti sme zložení z o dosť viac „osobností“, ako sme schopní uchopiť. Nechcem, aby to znelo ezotericky, ale je to pravda. V tomto momente vo mne bojujú dve časti – jedna tá, ktorá sa chce zlepšovať a kvôli tomu písať tento článok; a druhá, ktorá by si teraz najradšej ľahla do postele a pozerala South Park. Je vhodné o týchto častiach uvažovať ako o ďalších osobnostiach, pretože každá z nich má vlastné motivácie a formy, akými sa presadzuje. Každá z nich vidí niečo iné a je ťahaná k iným veciam.
Pre prvú časť, o ktorej som hovoril (tá, čo chce písať tento článok), je vyhľadávanie informácií o Nietzschem a Jungovi niečo, čo ju napĺňa, pričom pre tú druhú (tá, čo si chce ľahnúť a pozerať South Park) to je niečo nezáživné. Pre prvú je pozeranie South Parku strata času, pre druhú príjemne využitý čas. Pre prvú je bolesť hlavy spôsobená tým, že sa snažím porozumieť niečomu, čo Nietzsche napísal, niečo, čo za to stojí. Pre druhú to je niečo neuchopiteľné – prečo by som si dobrovoľne hentak ubližoval?
Alebo jedna časť mňa chce ísť do fitka, zdravo sa stravovať, piť veľa vody a mať kvalitný spánkový režim; pričom existuje aj ďalšia časť mňa, ktorá by najradšej zostala doma, zhúlila sa a do tretej rána hrala hry s balíkom čipsov v jednej ruke a osladeným džúsom v druhej.
Ako možno vidieť, vo svojom vnútri nie je nikto úplne zjednotený. V našom vnútri existuje mnoho rôznych síl, z ktorých chce ísť každá častokrát iným smerom. Je jednoduché si myslieť, že moje chute práve v tomto momente sú pre mňa autentické a je to niečo, čo skutočne chcem v hĺbke mojej duše, ale pritom v skutočnosti to je s najväčšou pravdepodobnosťou iba niečo, čo chce jedna z mojich viacerých častí. Keď si ich ale neuvedomujem, zostávam napospas svojim impulzom, ktoré sú, ako sme si už ukázali, veľmi často akurát škodlivé.
Napríklad keď som hladný, idem do špajze, pozriem sa na Horalku a vedľa nej uvidím banán, ale aj tak si zoberiem Horalku. Potom odôvodním výber Horalky pred banánom tak, že som mal chuť na Horalku. Takto zostane skutočný dôvod pre tento výber skrytý a môže sa voľne ďalej vo mne rozvíjať tá časť mňa, ktorá ho zapríčinila. V skutočnosti som nemal chuť na Horalku. Bol som iba hladný, ale tá časť mňa, ktorá preferuje krátkodobé potešenie, bola v tom momente dominantnejšia ako tá časť mňa, ktorá sa chce stravovať zdravo.
Keď si ale uvedomujem tú skutočnú motiváciu – teda to, že som iba hladný – a že k Horalke ma to neťahá preto, lebo by som mal skutočne chuť na Horalku, už nie som toľko napospas svojim impulzom, mám nad sebou väčšiu kontrolu.
Keď hovorím, že zlé veci, čo robím, sú spôsobené rôznymi časťami mňa, môže to vyzerať, akoby som sa pokúšal odviesť zodpovednosť preč odo mňa, ale nie je to tak. Stále je moja zodpovednosť spraviť to správne rozhodnutie – aj ak ma to ťahá do jednej strany viac ako do druhej. Stále je moja zodpovednosť poznať sám seba, aby som sa mohol vyhnúť takýmto neproduktívnym a deštruktívnym zaujatiam.
Keď totiž naďalej robím to, čo mi škodí, tá časť mňa, ktorá je „zodpovedná“ za tieto činy, rastie a je silnejšia – a myslím to doslovne. Neurónové obvody v mozgu sa stávajú pevnejšími a spojenia medzi jednotlivými neurónmi silnejšími zakaždým, keď ten obvod splní svoju úlohu. Naopak ak sa mu nepodarí splniť svoju úlohu, je slabší.
Preto keď viem, že by som mal ísť do fitka, ale aj tak nejdem, to je o dosť väčší problém ako to na prvý pohľad vyzerá. Uškodí mi to, že vynechám jeden tréning? Nie. Svaly mi nezmiznú kvôli jednému vynechanému tréningu, ani sila. Ale tá lenivá časť mňa, ktorá nechcela, aby som išiel cvičiť, v takom prípade rastie a je silnejšia; a tá časť mňa, ktorá chce na sebe pracovať, slabne. Čiže vynechať fitko nie je problém ani tak v tom, že by som prišiel o progres, ale skôr v tom, že sa tým stávam viac lenivý, čo len zvyšuje pravdepodobnosť, že to fitko vynechám aj v budúcnosti – a to už môže mať vplyv aj na môj progres.
Nietzsche, Mimo Dobro a Zlo:
Človek obdobie rozkladu, ktoré mieša rasy, má v tele dedičstvo rozmanitého pôvodu, to jest protikladné a často dokonca nielen protikladné pudy a hodnotové mierky, ktoré spolu zápasia a málokedy si doprajú pokoja; taký človek neskorých kultúr a lomených svetiel bude v priemere človekom slabším: jeho najviac základná túžba smeruje k tomu, aby vojna, ktorou je on sám, už konečne skončila; šťastie, v súlade s upokojujúcim spôsobom liečby a myslenia, sa mu javí predovšetkým ako šťastie odpočinku, nerušenia, sýtosti, konečnej jednoty, ako „sabat sabatov“.
Pokiaľ však na takú povahu pôsobí protiklad a vojna ešte ako pôvab a podnet života naviac a pokiaľ na druhej strane zároveň s mocnými a nezmieriteľnými pudmi zdedila a vypestovala si také vlastné majstrovstvo a rafinovanosť vo vedení vojny so sebou, teda sebaovládanie, sebaprekonávanie: potom vznikajú tí kúzelní ľudia, nepochopiteľní a nevymysliteľní, ľudohádanky, predurčení k víťazstvu a zvodcovstvu.
Čo je ale skutočne to moje autentické, keď takmer všetky motivácie, ktoré pociťujem, sú spôsobené len nejakou umelou časťou mňa? Môžete si to predstaviť, akoby všetky časti mňa boli poukladané a poprepletané na sebe, pričom na spodku je to moje autentické ja. Tento spodok, toto centrum, ktoré Jung nazval Self, je moje autentické ja.
Ako sa k nemu dá dostať? Aj Jung, aj Nietzsche verili, že pre ideálny psychologický rozvoj by mal človek žiť v súlade so svojím centrom. Lenže ako človek dokáže posúdiť, či to, čo ho teraz motivuje, je jeho skutočné centrum, alebo len jedna z veľa vrstiev, pod ktorou toto centrum leží?
V prvom rade by mal byť človek ku sebe čo najúprimnejší. Iba to mu umožní rozlišovať medzi tým, aký je skutočný zdroj jeho motivácie. Ďalej už treba mať v tom prax. Nikto nenájde svoje centrum za jeden deň. Preto by mal človek pracovať s tým, čo považuje v danom období za svoju najviac autentickú motiváciu, ale byť ochotný zmeniť svoj kurz.
Teraz verím, že spraviť si doktorát z psychológie a stať sa učiteľom je moje „poslanie“, ale možno neskôr zistím, že táto motivácia nevychádza z môjho skutočného centra, ale je iba jednou z tých mnohých vrstiev. A to je v poriadku. Ak by to náhodou naozaj tak bolo a po pár rokoch by som zistil, že v skutočnosti nechcem byť učiteľ, jednoducho by som zmenil kurz.
Ide o to, aby človek postupne odkrýval takýmto spôsobom všetky vrstvy, až dokým sa nedostal najhlbšie ako to len ide. Je otázne, či existuje nejaký spodok, ku ktorému sa reálne dá dostať, alebo je to o tej nekonečnej ceste, ale v každom prípade to je tá najlepšia, najúprimnejšia, najviac autentická a najzmysluplnejšia možnosť.
Takisto by sa mal človek držať nejakých morálnych princípov. Ak mám veľmi zlé obdobie a jednou z mojich hlavných motivácií by vtedy bolo napríklad zabiť niekoho, samozrejme by som to nemal spraviť. Ale takisto by som to nemal ani potláčať. Naopak by som mal využiť túto motiváciu k tomu, aby slúžila nejakému hlbšiemu, väčšiemu a lepšiemu cieľu.
Ako napísal David Deida v The Way of the Superior Man:
Potláčanie je odolávať a bojovať proti svojim túžbam, snažiť sa ich nechať čo najviac pochované a nevyjadrené, ako to len ide.
Sebadisciplína je, keď tie najvyššie túžby vládnu nad tými nižšími – nie cez odpor, ale prostredníctvom láskyplného konania založeného na pochopení a súcite.