Vôľa k moci je koncept F. Nietzscheho, o ktorom píše napríklad v Beyond Good and Evil. Mne sa veľmi páči, pretože jednoducho a zároveň výstižne ním vyjadruje to, ako funguje svet.
Nietzsche veril, že vôľa k moci je primárna motivácia všetkých organizmov. Každý jeden organizmus sa chce v prvom rade rozmnožiť a posunúť svoje hranice ďalej – byť viac ako teraz – a mať väčšiu kontrolu nad svojím prostredím. Z tejto motivácie podľa neho pramenia všetky ostatné motivácie. Či už chce byť človek nápomocný, vzdelaný, silný, bohatý… – zakaždým je to podradené vôli k moci.
Ak ste niekedy pozerali dokument o mravcoch, určite v ňom bolo spomenuté, ako v mravčom svete je kolónia dôležitejšia pre jednotlivých mravcov ako oni sami. Ak je ich kolónia napadnutá, sú ochotní obetovať svoj život, aby ju ochránili. Môžeme sa na takého mravca pozerať ako na nezištného a obetavého.
Richard Dawkins toto vysvetlil vo svojej knihe The Selfish Gene, kde písal o tom, že gén je sám o sebe sebecký a ide mu len o to, aby bolo jeho kópií viac. Ako by sme teda mohli vysvetliť tohto nezištného a obetavého mravca? No nakoľko aj ostatné mravce v kolónii majú tie isté gény, pre ten samostatný gén je výhodnejšie obetovať jednu svoju kópiu, aby prežila celá kolónia, ktorá obsahuje tisícky kópií (v každom mravcovi jednu). Takže táto zjavná nezištnosť v skutočnosti pramení z niečoho, čo je vo svojej podstate sebecké.
Myslím, že v tomto kontexte prišli Nietzsche a Dawkins k tomu istému záveru, akurát každý iným spôsobom. Zatiaľ čo Dawkins by príklad mravca vysvetlil cez sebecký gén, Nietzsche cez vôľu k moci. Mravčia kolónia funguje ako autonómne teleso, podobne ako štát, a teda takisto bude mať v záujme sa zväčšiť, byť silnejšia a mať kontrolu nad svojím okolím – alebo si ju udržať – aj ak má kvôli tomu obetovať malý kúsok seba.
Môžeme sa teda pýtať, či existuje niečo ako čistá nezištnosť. Predstavte si veľmi štedrého filantropa, ktorý sa úprimne snaží zlepšiť svet okolo seba a život ľudí okolo neho. Robí to preto, lebo je nezištný? Alebo opäť táto zjavná nezištnosť pramení z niečoho sebeckého – ako napríklad fakt, že jemu samému sa bude žiť lepšie v takom svete, ktorý sa snaží vytvoriť? Alebo matka, ktorá obetuje svoj život, aby ochránila svoje bezbranné dieťa. Je nezištná alebo je za tým hlbšia, sebecká motivácia? Pretože ak zomrie dieťa, už sa jej nemusí podariť posunúť svoje gény ďalej.
Tým nechcem povedať, že toho filantropa by sme nemali oslavovať, rovnako ako tú matku – práve naopak. Akurát chcem poukázať na to, že vskutku je pod všetkým, čo vnímame, o dosť hlbšia motivácia, z ktorej všetky ostatné motivácie pramenia.
Mám sestru a mám ju veľmi rád. Spravil by som pre ňu hocičo. (Takmer) vždy jej rád s čímkoľvek pomôžem. Môžem si kvôli tomu povedať, že som nezištný, pretože za to nič nechcem naspäť. Je to ale skutočne tak? Môžem z tohto vyvodiť záver, že som nezištný a nie sebecký?
Z evolučného hľadiska je pre mňa výhodné, aby som všetku svoju energiu a čas investoval do seba, pretože čím viac energie a času budem do seba investovať, tým lepší budem. Čím budem lepší, tým lepšiu partnerku si prilákam. Čím lepší budem ja a moja partnerka, tým lepšie bude geneticky vybavené naše dieťa, čo je v evolúcii obrovské plus. Kde je potom miesto pre pomáhanie mojej sestre?
Keďže sme obaja ľudia, máme do istej miery rovnaké gény – tie, ktoré z nás robia ľudí. Lenže ak sa bavíme o konkrétnych kópiách týchto génov, tým, že sme súrodenci, má ona v sebe 50% tých istých génov, čo ja. Je vlastne z polovice ja (keď sa na to pozeráme z genetického pohľadu). To znamená, že túto „nezištnosť“ by sme mohli skrz Dawkinsov sebecký gén vysvetliť tak, že nakoľko je mojím hlavným zámerom posunúť svoje gény ďalej, je v mojom najlepšom záujme pomáhať svojej sestre, pretože keď bude ona lepšia, priláka k sebe lepšieho partnera, kvôli čomu ich dieťa bude mať lepší genetický materiál, čo zvýši jeho šance na prežitie a posunutie svojich génov ešte ďalej. Takže ak sa sestre podarí rozmnožiť, z evolučného pohľadu to je pre mňa polovičná výhra, lebo sestra má polovicu mojich génov, čiže mi takto pomôže posunúť ďalej moje gény.
Som teda nezištný, keď sa o ňu starám a pomáham jej? Z pohľadu sebeckého génu nie, pretože tým iba zvyšujem šance, že sa moje vlastné gény dostanú ďalej – čo je vo svojej podstate čisto sebecké.
Túto istú situáciu by sme mohli vysvetliť aj cez Nietzscheho vôľu k moci. Ak je mojou primárnou motiváciou byť čo najmocnejší, nie je v mojom najlepšom záujme investovať všetku moju energiu a čas do seba? Som potom nezištný (alebo len sprostý), ak venujem nejakú časť svojej energie a času aj sestre?
Ak by som totiž investoval všetko len do seba, bol by som teoreticky o dosť lepší ako keby som investoval aj do iných ľudí, nie? No nie úplne. Žijem totiž s inými ľuďmi, ktorí mi takisto môžu niekedy s niečím pomôcť. A to, že niekto, kto žije v mojej blízkosti, by bol zrazu lepší, je pre mňa na jednej strane hrozbou, ale na druhej strane výhodou, pretože si môžem brať z neho príklad, alebo ak je už ten človek na mojej strane, je výhodné mať pri sebe niekoho „mocného“. Ak teda pomôžem sestre, aby bola ona mocnejšia, nepriamo tým zvyšujem aj svoju vlastnú moc. A navyše si tým, že jej pomáham, zvyšujem svoj vplyv na ňu, čo už priamo zvyšuje moju moc. Takže aj v tomto prípade som sebecký, ak robím pre sestru niečo „nezištné“.
Som si vedomý toho, že tento príklad by sa dal vysvetliť cez sebecký gén a vôľu k moci aj inými spôsobmi. Toto je len jedno z viacerých možných vysvetlení.
Aj keď si myslím, že sebecký gén a vôľa k moci sú fundamentálne pravdivé koncepty, nemyslím si, že je to správny spôsob, akým by sme si mali vysvetľovať ľudské správanie. Ako som už spomínal v článku o názve Nietzscheho knihy Mimo Dobro a Zlo, slová so sebou nesú isté citové zafarbenie, ktoré si ľudia vymýšľajú. Aj keď je nesprávne veci označovať ako čisto zlé alebo čisto dobré, stále máme tendenciu to robiť. Napríklad slovo „sebecký“ nesie so sebou negatívnu konotáciu. Vysvetľovať si všetko ľudské správanie ako fundamentálne sebecké, je kvôli tomu akurát recept na to, ako byť cynický.
Je zaujímavé sa nad tým zamýšľať takto do hĺbky, ale ako povedal Carl Jung: Poznaj všetky teórie najlepšie ako môžeš, ale odlož ich bokom, keď sa stretneš so zázrakom ľudskej duše.
Alebo ako sa spieva v Lateralus od Tool:
Over thinking, over analyzing separates the body from the mind
Withering my intuition leaving opportunities behind