Pred asi tromi mesiacmi som začal čítať Mimo Dobro a Zlo od Nietzscheho a musím povedať, že to je jednoznačne tá najťažšia kniha, akú som kedy čítal. Trvalo mi tri mesiace, dokým som pochopil názov.
V kultúre máme zafixované niektoré veci ako dobré alebo zlé. Je to naša morálka. Môžeme povedať, že ak by sa všetci riadili týmito pravidlami, žilo by sa lepšie. Lenže svet sa mení a my sa mu musíme prispôsobovať. Pravidlá, ktoré fungovali pred sto rokmi, dnes už fungovať nemusia. Napríklad 500 rokov dozadu nikto neriešil, či je otroctvo dobré alebo zlé. Ľuďom po celom svete sa oplatilo (okrem otrokom), a tak ho praktizovali všade. Neskôr nastala zmena v premýšľaní a dnes otroctvo považujeme za niečo zlé.
Zmenilo sa otroctvo alebo sme sa zmenili my? Pretože v princípe je otroctvo stále to isté, to akurát my sa pozeráme naň inak, a preto ho považujeme za zlé. To znamená, že sa meníme hlavne my. Ako sa meníme my, mení sa aj to, čo považujeme za dobré alebo zlé. Preto aj keď má svoje využitia rigidný systém “dobrý / zlý”, nie je optimálne ho uplatňovať všade, lebo čím rigidnejší systém je, tým je odolnejší voči zmene, čo je problém, lebo zmena je potrebná.
Ďalší problém je, že väčšinu vecí alebo javov nemôžeme efektívne deliť podľa toho, či sú vyslovene zlé alebo vyslovene dobré. Zoberme si napríklad vraždu. Asi sa všetci zhodneme na tom, že zabiť niekoho „zo srandy“ je zlé. Na druhej strane, ak niekoho zabijete v sebaobrane pri pokuse ochrániť svoju rodinu, málokto vám bude hovoriť, že ste spravili zlú vec. Tým chcem povedať, že hranica medzi dobrom a zlom nie je taká jasná, aby sme mohli spoľahlivo nejakú vec označiť za iba dobrú alebo iba zlú.
Keď sa ako spoločnosť dohodneme, že niečo je zlé, spravidla sa tá vec alebo jav deje len menej a menej. Ak teda označíme niečo, čo nemá presne definovanú hranicu, ako zlé, obmedzíme aj tie „lepšie“ aspekty toho správania.
Napríklad bežne považujeme sebeckosť ako niečo zlé. Nietzsche veril, že všetká ľudská motivácia je primárne sebecká. Aj ak niekto robí veci za účelom, aby pomohol ostatným a zlepšil svet okolo seba, hlboko vnútri to tak či tak robí preto, aby sa napríklad cítil zo seba dobre, mohol sa považovať za morálneho človeka, očakáva nejakú odmenu za to, alebo mu jednoducho taká budúcnosť vyhovuje viac ako iná. V spoločnosti chceme a aj by sme mali oceňovať ľudí za to, že sú nápomocní a vedia sa rozdeliť. Z tohto sme vytiahli pravidlo “sebeckosť je zlá”, pretože opak sebeckosti je nesebeckosť, a tá je dobrá.
Lenže ak odsúdime celú sebeckosť ako niečo zlé aj napriek tomu, že je to prirodzená vlastnosť, ktorá sa skrýva za každou činnosťou, ktorú vykonáva každý organizmus na svete, akurát odsudzujeme niečo, čo je pre nás úplne prirodzené, čím ideme akurát sami proti sebe.
Výsledok v praxi je okrem iného taký, že veľa ľudí sa nedokáže postaviť za svoje vlastné potreby a túžby, a potom túto neschopnosť nazýva “dobrotou”. Sebeckosť preto nie je ani iba zlá, ani iba dobrá. Sebeckosť je oboje. Môžeme argumentovať, či je viac zlá ako dobrá alebo naopak, ale pointa je, že keby sme sa zakaždým riadili pravidlami, na ktorých sme sa ako spoločnosť dohodli, v krajných prípadoch by sme veľmi ľahko spravili veľmi zlé rozhodnutia.
Svet je príliš komplikovaný na to, aby sme sa v ňom vedeli orientovať bez pravidiel a nejakej štruktúry. Takisto je príliš komplikovaný na to, aby sme mohli všetko označiť ako buď dobré, alebo zlé. Robíme to ale tak aj napriek tomu, lebo chceme a potrebujeme, aby nám svet dával zmysel. Svet ale nemá povinnosť nám dávať zmysel.
Preto Nietzsche odporúča, aby sme sa síce riadili pravidlami a mali v živote nejakú štruktúru, ale aby sme sa nebáli vychádzať mimo to zaužívané a boli ochotní premýšľať za týmito zaužívanými konceptami „dobra“ alebo „zla“.