Keď sa povie “meditácia”, veľa ľudí si tam dosadí nejakého spirituálneho ezoterického guru. Aj keď jeho meditačné techniky môžu byť účinné a využiteľné v bežnom živote, je v nich také množstvo ezoteriky, že každý rozmýšľajúci človek sa bude na meditáciu pozerať veľmi skepticky.
Napríklad reči typu láska je tá základná zložka vesmíru, všetci sme súčasťou jedného vedomia alebo duša bude existovať aj po smrti. Ja chcem iba meditovať, prečo by som mal hneď preberať takéto neopodstatnené tvrdenia o štruktúre samotnej existencie?
Preto sa mi veľmi páči meditácia podľa Sama Harrisa, ako ju opisuje vo svojej knihe Waking up. Žiadne nepodložené a ezoterické tvrdenia o štruktúre vesmíru alebo zmysle života. Presný opak! Vedecky podložené (Harris má Ph.D. z neurovied) zamýšľanie sa o podstate vedomia.
Bežne si človek pod meditáciou predstaví nejakého budhistického mnícha, ako si búcha hlavu o zem a popri tom vydáva “ohm” zvuk. Aj keď toto je tiež meditácia, nie je to meditácia, ktorá by ma zaujímala.
Podľa Harrisa (a veľkého množstva budhistických mníchov, od ktorých sa on sám učil) je podstatou meditácie pozorovať, ako funguje myseľ a vedomie. Nič viac. Žiadne antistresové techniky určené na zníženie úzkosti. Ani žiadne ďalekosiahle hypotézy o štruktúre vesmíru. Iba pozorovanie vedomia.
Ako takáto meditácia prebieha
Na meditovanie používam aplikáciu Waking Up, ktorú Harris vytvoril. Samotná meditácia prebieha niekedy so zatvorenými očami, inokedy s očami otvorenými. Harris zdôrazňuje skoro v každom meditačnom sedení, ako je dôležité sa nesnažiť, iba pozorovať.
Keď teraz zatvorím oči, iba sledujem, čo sa v mojej mysli deje:
Cítim na mojej pokožke tlak, chlad, svrbenie… počujem zvuky v miestnosti alebo vonku… cítim, ako mi vzduch prechádza cez nos do pľúc – hrudník a brucho sa nadvihuje – a potom opäť vzduch opúšťa moje telo. Cítim, ako som unavený, lebo som závislý na kofeíne a ešte som ho dnes nemal. Aj so zavretými očami vidím, že tam nie je úplná tma. Či už to je iba svetlo prenikajúce cez moje viečka, alebo moja imaginácia, niečo vidím.
Všetko, čo vnímam a čo dokážem vnímať, sa nachádza v mojom vedomí. Mojou úlohou to je iba pozorovať, nič viac. Občas mi napadne nejaká myšlienka, napríklad že by som mal ísť už konečne písať bakalárku. A to je v poriadku. Aj myšlienka je len obsah vedomia. Vypĺňa ten istý priestor ako zvuk, obraz, chuť, emócie, tlak… Tak ju iba pozorujem a sledujem, čo sa s ňou deje, akonáhle si ju všimnem.
Schválne, skús zatvoriť oči a sústreď sa iba na zvuky, ktoré počuješ. Iba si ich všímaj, nič viac.
Môžeš si všimnúť, že si nevyberáš, čo sa ti zjaví v mysli. Nevyberáš si, čo počuješ. Nevyberáš si ani ako to počuješ. Ani ako dlho to počuješ. Proste to počuješ.
Takto isto funguje celý obsah tvojej mysle, nie iba zvuk. Na zvuku sa to akurát ľahko pozoruje.
Ak chceš tiež skúsiť meditovanie podľa Sama Harrisa, cez tento link môžeš získať 30 dní zadarmo. Bodaj by som z toho niečo mal, ak naň klikneš, ale nemám.
Čo sa zmenilo, odkedy som začal
Nebudem hovoriť, ako sa teraz pozerám na celý svet úplne inak, lebo som prešiel nejakou duchovnou očistou, lebo to ani nie je pravda. Ak teda čakáš, že ti poviem, ako sa môžeš stať ďalším Budhom, asi ťa sklamem.
Hlbšie vnímam svoje vnútorné prežívanie
Najväčšiu zmenu, čo si všímam, je v tom, ako do hĺbky vnímam svoje pocity. Keď sa mi má zjaviť v mysli nejaký pocit, myšlienka, emócia… musí najprv vzniknúť niekde hlboko v nevedomí a prepracovať sa cez podvedomie až do vedomia.
Na tejto ceste z nevedomia do vedomia sa mení, lebo je ovplyvňovaná množstvom ďalšieho obsahu, ktorý sa nachádza niekde hlboko v mysli. Mne je prístupná iba tá finálna verzia.
Keďže ale mám za sebou 220 dní sledovania svojej mysle, dokážem tú myšlienku (emóciu, pocit…) zaregistrovať o niečo skôr.
Napríklad pred rokom, keď ma niekto nahneval, by tá emócia hnevu bola sprevádzaná myšlienkou “to je strašný debil”. Teraz by som predtým cítil ešte ďalšiu myšlienku, a to niečo ako “hnevá ťa, že ten človek má niečo, čo ty nie”. Toto je veľmi špecifický príklad, ale dúfam, že je na ňom vidieť, čo tým myslím.
Zatiaľ čo tá myšlienka “hnevá ťa, že ten človek má niečo, čo ty nie” by existovala aj predtým, nedostala by sa až do vedomia. Kvôli tomu by som sa hneval na toho človeka, lebo je debil a nie kvôli tomu skutočnému dôvodu, že mu iba závidím.
Zdá sa mi, že všetky ostatné výhody vychádzajú práve z tohto bodu.
Cítim sa počas dňa pokojnejšie
Aj ak začnem cítiť nepokoj, som schopný zachytiť tú myšlienku, ktorá by sa predtým skrývala niekde v podvedomí, a ľahšie si uvedomiť, prečo sa cítim nepokojne. Zvyčajne to je preto, lebo som hladný alebo nerobím niečo, čo viem, že by som mal robiť (napríklad písať už spomínanú bakalárku).
Som viac empatický
Zatiaľ čo normálne by ma rozčúlilo niečo, čo niekto spravil alebo povedal, teraz si dokážem ľahšie predstaviť, prečo to spravil.
Pravdepodobne sa ten pravý dôvod pre neho skrýva niekde hlboko v podvedomí a je mu prístupný iba ten povrchný dôvod, ktorý si vysvetľuje ako ten skutočný. Potom sa mi na toho človeka hnevá ťažšie.
Pozornosť je lepšia
Meditácia môže byť veľmi ľahko pre niekoho nudná. Úplne to chápem. Veď desať minút iba sedím a nič nerobím.
V dnešnej dobe si ale takmer nikdy nerezervujeme čas pre to, aby sme skutočne vypli a nič nerobili. Nemám na mysli zapnúť si Netflix, scrollovať Instagram alebo byť zasnívaný o niečom. Skutočne nič nerobiť.
Či už totiž pozerám Netflix, scrollujem Instagram alebo si v hlave premietam nejaký hypotetický scenár, zakaždým sa nechávam vyrušovať. Či už je to obsah z Netflixu a Instagramu, alebo obsah mojej predstavivosti.
Jedine až pri meditácii si doprajem chvíľu, kedy odmietam sa nechať niečím rušiť – iba “sledujem”. Myslím si, že to je celkom dobrý tréning pozornosti. To ma zároveň privádza k ďalšiemu bodu:
Konverzácie, ktoré mám, bývajú záživnejšie
Nie je nič horšie ako rozprávať sa s niekým, kto je mysľou úplne inde. Fyzicky ten človek síce je meter odo mňa, ale mentálne je niekde na TikToku, v práci alebo u svojej partnerky, s ktorou sa ráno pohádal.
Dobre, sú isto aj horšie veci, ale toto je stále veľmi nepríjemné.
Vďaka tomu, že mám lepšiu pozornosť a skutočne dokážem toho druhého človeka vnímať naplno dlhšiu dobu, dokážem mu ponúknuť priestor pre kvalitnejšiu konverzáciu. Keby totiž na mne videl, že ho ani nevnímam, len ťažko by so mnou bol ochotný viesť záživnú konverzáciu.
Ľudia pri konverzáciách s inými ľuďmi majú častokrát taký problém, že počas toho, ako tá druhá osoba rozpráva, už premýšľajú, čo povedia, keď tá osoba dorozpráva.
Tak sa ľahko dostanem do situácie, kedy stresujem, lebo neviem, čo mám ďalej povedať (aj keď stále ešte nemám slovo ja). Riešenie je jednoduché: nesústreďuj sa na to, čo povieš ďalej, ale na to, čo ti tá druhá osoba hovorí.
Keď sa totiž sústreďujem na to, čo poviem ďalej, nemôžem sa sústreďovať na to, čo mi ten človek hovorí. Ako môžem potom skutočne vedieť, čo mám povedať?
Kvôli tomu, že stresujem, začnem ešte silnejšie premýšľať o tom, čo poviem, kvôli čomu stresujem ešte viac, kvôli čomu ešte silnejšie premýšľam… Vznikne z toho takýto začarovaný kruh, do ktorého je najlepšie sa nedostať vôbec.
Avšak ak je moja pozornosť lepšia, môžem sa dlhšie sústrediť na druhú osobu bez toho, aby som automaticky začal premýšľať nad tým, čo potom poviem ja. A aj ak už začnem mať takéto myšlienky, dokážem ich spozorovať o dosť skôr ako predtým, ako som začal meditovať, takže sa viem z toho začarovaného kruhu dostať včas.
Ťažko povedať, do akej miery sú tieto zmeny spôsobené meditáciou a do akej miery spôsobené tým, že študujem psychológiu alebo len bežným dospievaním a sebazdokonaľovaním. Každopádne sú to zmeny, ktoré som si v sebe všimol, odkedy som začal meditovať.