Kierkegaard naznačil, že nech spravíme čokoľvek, budeme to ľutovať. Či sa oženíme alebo nie, či sa obesíme alebo nie, či pôjdeme do fitka alebo nie – nech sa rozhodneme akokoľvek, trápeniu sa nevyhneme.
Predstavte si, že chcete dosiahnuť svoju vysnívanú postavu. Na to, aby ste ju dosiahli, musíte chodiť cvičiť do fitka a dodržiavať diétu. Môžete si vybrať jednu z dvoch ciest – budete chodiť pravidelne cvičiť a adekvátne sa stravovať, alebo sa na svoju vysnívanú postavu vykašlete. Ak si vyberiete prvú možnosť, budete sa trápiť pri cvičení a dodržiavaní diéty, pretože to je náročné. Ak sa na svoj cieľ vykašlete, budete sa trápiť, lebo nebudete mať svoju vysnívanú postavu. Obe cesty vedú k trápeniu. Môžete sa na toto pozerať cynicky a nihilisticky: „Načo sa teda budem snažiť niečo robiť, ak sa mám tak či onak trápiť?“ Ale dá sa na to pozrieť aj optimisticky. Ak už sa máte trápiť, môžete si vybrať to, kvôli čomu sa vám viac oplatí sa trápiť.
O tomto písal Mark Manson vo svojej knihe The Subtle Art of Not Giving a Fuck. Či sa nám to páči alebo nie, každý jeden z nás sa musí niečím zaoberať (give a fuck about something), a teda mať nejaké problémy. Je ale na nás, ktoré problémy si vyberieme mať. Môžeme si myslieť, že chceme byť majiteľ veľkej firmy, ale musíme počítať s tým, že s tým prichádzajú veľmi špecifické problémy, ktoré nám jednoducho za tie peniaze nemusia stáť. Áno, zarábať 5000€ mesačne znie úžasne, ale oplatí sa to, ak máme byť neustále pod stresom a pracovať 80 hodín týždenne? Niekomu áno, ale väčšine nie. Často nás láka iba výsledok, ale nerozmýšľame nad tým, či sa nám páčia aj vedľajšie účinky. Drogy sú úžasný príklad.
Každý z nás má podľa Mansona potrebu sa o niečo zaujímať. Podľa toho, o čo sa zaujímame, sa odvíjajú naše problémy. Ak si nevyberieme, o čo sa chceme zaujímať, a teda aké chceme mať problémy, problémy si nás nájdu samé. Potom vidíme ľudí, ktorí neustále riešia úplne blbosti, ako napríklad pán, ktorý v obchode plytvá každého časom, lebo má potrebu sa hádať s predavačom o tom, že cena produktu v obchode je iná ako cena, ktorú videl na internete. Takíto ľudia nemajú nič zaujímavejšie na práci, tak majú potrebu riešiť takéto veci, pretože to je momentálne to najzaujímavejšie v ich živote.
Čo chcem povedať – a povedal to aj Kierkegaard a Manson – je to, že trápeniu a problémom sa nevyhneme, a preto by sme sa mali trápiť pre niečo, čo nám za to stojí. Ako príklad uvediem seba. Chcem mať deti a viem, že s tým prichádza veľa problémov. Stoja veľa peňazí, vyžadujú si nesmiernu starostlivosť, prišiel by som kvôli nim o veľkú časť svojej slobody, budú mi liezť na nervy… Ale radšej budem mať takéto problémy ako sa trápiť kvôli tomu, že som deti nikdy nemal.
Z toho, čo som teraz napísal, je jasné, že ak sa máme trápiť, nech spravíme čokoľvek, mali by sme si vybrať niečo, za čo sa nám oplatí sa trápiť. Asi sa nikomu neoplatí trápiť kvôli prepadnutým kupónom v Lidli. Politikom sa oplatí trápiť kvôli politike, kulturistom s cvičením a stravovaním, CEO s manažovaním a ekonómiou… U každého to ale bude niečo iné. Je potrebné si určiť, čo od života chceme a či sa naozaj chceme kvôli tomu trápiť – lebo trápiť sa budeme určite. Otázne je, čo od života chceme.
Ľudia skoro nikdy nevedia, čo chcú. Môžeme si myslieť, že vieme, čo chceme, ale s najväčšou pravdepodobnosťou je to len nejaký obranný mechanizmus. Dôležité vtedy je sa opýtať sám seba, či to, čo chcem, je pre mňa aj dobré. A keďže ja neexistujem len tu a teraz, ale budem existovať aj zajtra, o týždeň, o mesiac, o rok, o 10 rokov…, to, čo je pre mňa dobré, by malo byť pre mňa dobré nielen teraz, ale aj zajtra, o týždeň, o mesiac, o rok, 10 rokov… Preto je potrebné sa opýtať, či to, čo chcem, bude pre mňa dobré aj v budúcnosti, alebo tým iba uspokojujem moje terajšie ja.
Napríklad si môžem povedať, že chcem Porsche. Chcem ho ale preto, že by bolo pre mňa dobré aj v budúcnosti? Alebo ho chcem preto, lebo by som teraz mohol naň baliť dievčatá a získavať pozornosť ostatných? Od auta totiž chcem, aby ma dostalo z bodu A do bodu B a starý Golf to dokáže spraviť rovnako dobre ako nové Porsche. Samozrejme, od auta chcem viac ako to, aby ma dostalo z jedného miesta na druhé: malo by aj nejako vyzerať, byť spoľahlivé atď., to ale nič nemení na tom, že až na pár výnimiek Golf plní tento účel lepšie ako Porsche. To znamená, že Porsche nie je pre mňa dobré v širšom slova zmysle, bolo by pre mňa iba uspokojenie mojich terajších „potrieb“ alebo kompenzácia mojich terajších nedostatkov.
Toto je extrémne dôležité, viac ako si ľudia uvedomujú! Najčastejšie ľudia na smrteľnej posteli ľutujú to, čo nespravili. Dôvody na to mohli mať všelijaké. Niekto mohol mať odmalička sen stať sa svetovou krasokorčuliarkou, ale nebola schopná obetovať výjazdy von s kamarátkami, aby mohla chodiť ráno na tréningy. Možno sa bála, že sa jej ostatní za to budú smiať. Na tom ale nezáleží, pretože na smrteľnej posteli je dôležité iba to, či išla za svojím snom alebo nie. Som ešte mladý a moja predstava o smrti je stále veľmi neuchopiteľná, a teda si neviem dobre predstaviť, aké by to bolo byť na smrteľnej posteli, ale predstava, že by som umieral s tým, že som sa ani nepokúsil uskutočniť svoj sen, je desivá.
Dostoyevsky povedal, že tvoj najväčší hriech je to, že si zničil a zradil samého seba, pre nič. Znamená to presne to, čo som naznačil vyššie. To najlepšie, čo môžeme v živote spraviť, je ísť si za svojimi snami (po tom, ako zvážime, či je to naozaj to, čo chceme a či to je pre nás aj dobré). Všetko menej je len zrada samého seba. A čo lepšie máme na práci ako spraviť to najlepšie, čo môžeme?