Odpoveď vyzerá byť na prvý pohľad jednoduchá. Som študent, volám sa Erik, mám 21 rokov… Takáto odpoveď je ale nudná, tak poďme trochu hlbšie. Čo to znamená byť „ja“?
Začnem tým, že nie som to isté, čo som bol kedysi. Asi každé tri mesiace sa mi kompletne vymenia všetky bunky v koži a približne každých 7 rokov sa mi vymenia takmer všetky bunky v celom mojom tele. To je ako keby ste postupne odoberali po jednej tehle z vášho domu a nahrádzali ju novou. Je to aj potom ten istý dom alebo je to niečo nové? Ako to môže byť ten istý dom, ak ho netvorí ani jedna tehla, ktorá ho tvorila na začiatku?
Príklad s domom možno vysvetliť tak, že stále je na tom istom mieste, stále má rovnaké základy, rovnako rozložené izby – a to robí z neho ten istý dom. Čo ak by sme dom kompletne zbúrali a postavili miesto neho taký istý? Bol by to ten istý dom alebo nový? Pretože prakticky tam nie je žiaden rozdiel medzi tým, či ho zbúrame a postavíme naraz alebo budeme v priebehu 7 rokov vymieňať tehlu po tehle. Tu už ale asi posúvam príklad s domom príliš ďaleko, nakoľko s človekom sa nedá zatiaľ spraviť nič také ako ho zničiť a postaviť odznova rovnakého. Len tým chcem podotknúť, že to, čo robí mňa mnou, nie je skryté v ničom hmatateľnom.
Pred 7 rokmi som vyzeral inak, mal som iné záľuby, veril som iným veciam, mal som iné názory, iných kamarátov, iné vzťahy, iné bunky ma tvorili; zažil som odvtedy nové veci, nové skúsenosti, spoznal nových ľudí, preskúmal nové nápady a myšlienky, zahral nové hry, venoval sa novým veciam… Aj tak ale keď vidím svoju fotku, keď som mal 14, si poviem, že na tej fotke som ja – aj napriek tomu, že tá osoba na fotke bola výrazne iná ako „ja“! Čo je to, čo robí mňa mnou?
Musí to byť niečo, čo sa vo mne opakuje aj v priebehu všetkých týchto zmien, či už vonkajších alebo vnútorných. Materialistická odpoveď by bola, že to je moje DNA, ale dokonca aj to sa mení, ako starnem. Najprv teda odpoviem, čo vlastne je to, čomu hovoríme „ja“.
Čo som „ja“? Sú to moje pocity? Moje emócie? Moje myšlienky? Moje telo? Všetko! Aj keď si poviem, že moja ruka je súčasťou mňa, ak by mi ju niekto odrezal, nepozeral by som už na ňu ako na „mňa“, videl by som ju ako niečo, čo síce bolo moje, ale už nie je. Na seba by som sa tiež pozeral stále ako na mňa, akurát by som nemal ruku. Skrátka chcem povedať, že nie je nič konkrétne, čomu by som mohol prideliť nálepku „ja“.
Predstavte si stoličku. Keď ju vidíte, bezpečne si môžete povedať, že to je stolička. Ak ale z nej zoberiete nohy a pozriete sa na ne, tie už nie sú stolička. Zoberiete z nej operadlo – ani to už nie je samo o sebe stolička. Stolička môže byť stoličkou iba ako celok. Rovnako ani na mne nie je nič, čo by sa dalo pomenovať ako „ja“, „ja“ je tým pádom iba koncept, pomyselná nálepka, ktorú používame, aby sme mohli ľahšie premýšľať a komunikovať. Zoberiem všetky veci, ktoré sú mojou súčasťou (moje myšlienky, moje záľuby, moje vzťahy, moje postavenie v spoločnosti, moje bunky…) a pospájam ich pomyselnými čiarami do jedného bodu, ktoré nazývam „ja“.
„Ja“, ktoré vidím na fotke, kde som mal 14 rokov, je ale iné „ja“ ako to, ktoré teraz píše tento článok. Pojem „ja“ referuje na niečo konkrétne a závislé od času (moje „ja“ spred siedmich rokov). Lenže aj napriek tomu, že pred siedmimi rokmi moje „ja“ bolo iné ako teraz, stále je tu niečo, čo ma s tým spája. Akoby bolo niečo pod „ja“, čo je ešte viac základné ako „ja“ – niečo nezávislé od času.
V predošlom článku o Jungovom Tieni som písal, že našou úlohou je integrovať do svojej osobnosti aj našu zlú časť, aby sme mohli byť celiství a čo najviac sa priblížiť k úplnosti nášho bytia. Jung tejto „úplnosti bytia“ hovoril Self, a to je presne to, čo leží pod „ja“, nakoľko Self nie je závislé od času. S mojím 14-ročným „ja“ som teda spojený presne cez tento Self.
Filozof Nietzsche kritizoval ľudí, ktorí sa vydávajú za niekoho, kto hľadá pravdu. Nie preto, že by bolo zlé sa riadiť pravdou, ale preto, že podľa neho sa títo ľudia neriadili pravdou, iba ukazovali navonok svoje vnútro a snažili sa to obhájiť ako hľadanie pravdy.
Každý jeden z nás je istým spôsobom determinovaný. Všetci máme vnútorné kompasy, ktoré nás navigujú rôznymi smermi, nad ktorými nemáme vedomú kontrolu. Dá sa povedať, že sme tvorení viacerými osobnosťami a každá z nich má svoje vlastné potreby a ciele. Keď ste hladní, prevláda osobnosť hladu, a preto nemyslíte na nič iné ako na jedlo. Keď sa nahneváte, prevláda osobnosť hnevu, kvôli čomu máte chuť niekoho ovaliť stoličkou po hlave. Nie ste to vyslovene „vy“, čo vykonáva tú potrebu (ísť sa najesť, ovaliť niekoho stoličkou po hlave), ale niečo z vášho vnútra. Preto keď niekto rozvíja svoju filozofiu, podľa Nietzscheho, nie je to ani tak objavovanie novej pravdy alebo Pravdy samotnej, ale spoveď svojho najhlbšieho vnútra.
Dobrý príklad je Sigmund Freud. Jedna z jeho kontroverzných teórií je, že každý z nás chce podvedome už od malého veku mať sex so svojou matkou (alebo otcom, ak ste žena). Teória je prinajmenšom zaujímavá a Freud ju veľmi výrazne obhajoval, akoby objavil Pravdu. Keď nám v škole hovorili o významných ľuďoch a ich teóriách, najprv som nerozumel, načo mi je osobný život týchto autorov, keď v prvom rade by som mal vedieť, čo to je za teóriu, ako funguje a ako sa dá v praxi využiť. Stále si myslím, že to je to najdôležitejšie, ale v niektorých prípadoch, ako napríklad tuto Freud, nám jeho osobný život dokáže pomôcť porozumieť jeho teóriám.
Freud mal so svojou matkou veľmi dobrý vzťah, možno až príliš dobrý. Keď si jeho otec všimol ich vzťah, pochopiteľne sa mu to nepáčilo, kvôli čomu vzťah medzi Freudom a jeho otcom nebol ani zďaleka taký dobrý ako s jeho matkou. Je úplne logické, prečo Freud neskôr tvrdil, že primárnou motiváciou mladých chlapcov je sa zbaviť svojho otca, aby mohli byť jediným milencom svojej matky. Nietzsche by na toto povedal, že Freud v skutočnosti neobjavoval žiadnu pravdu, ale iba spovedal svoje vnútro a vydával svoje vnútorné potreby, túžby a pocity ako Pravdu.
Každý máme takéto vnútro, no u každého je trochu iné. Podľa Junga sme po narodení boli čisto iba toto vnútro, Self. Neskôr sme si ale začali formovať ego, niektoré časti seba sme začali potláčať (Tieň), vytvorili sme si masku, ktorú na seba dávame medzi ľuďmi (Persona) a začali sme identifikovať v sebe obraz opačného pohlavia (Anima/Animus). Už nie sme úplní. Našou úlohou je opäť nadobudnúť túto jednotu.
V tomto sa obaja, Nietzsche aj Jung, zhodujú. Je v nás niečo, čo dáva podstatu celému nášmu bytiu, niečo, čo nás formuje. To najlepšie, čo môžeme s týmto spraviť, je, že sa necháme unášať prúdom a sledovať, kam nás to zavedie. Akoby sme každý mali nejakú špecifickú rezonančnú frekvenciu a našou úlohou bolo sa zariadiť tak, aby sme neustále rezonovali presne v takejto frekvencii. Je to ako tanec so samotným vesmírom (alebo Bohom).
Feed my will to feel this moment
Urging me to cross the line
Reaching out to embrace the random
Reaching out to embrace whatever may come
.
.
.
With my feet upon the ground I lose myself
Between the sounds and open wide to suck it in
I feel it move across my skin
I’m reaching up and reaching out
I’m reaching for the random or whatever will bewilder me
Whatever will bewilder me
And following our will and wind we may just go where no one’s been
We’ll ride the spiral to the end and may just go where no one’s been
Tento text pekne vyjadruje myšlienku, o ktorej píšem. Tool – Lateralus
Podľa Junga má Self predstavovať celosť, kompletnosť našej duše. Aby sme sa aj tak cítili, potrebujeme, aby všetky aspekty našej mysle boli spoznané a my mohli s nimi „tancovať“. Takýto pocit je náboženská skúsenosť, ktorú ľudia prežívajú skrz rôzne náboženské rituály, ale aj cez hudbu. Niekedy sa stretnete s pesničkou, kde všetko tak krásne zapadá do seba. Každý jeden nástroj hrá svoju časť dokonale a navzájom sa dopĺňajú v perfektnej harmónii, z čoho sa cítite, akoby sa vám skrz tú hudbu podarilo preniesť cez všetky ťažkosti života a všetko bolo vo vás na tom správnom mieste. Nepočúvate ju iba vašimi ušami, ale každým kúskom vášho bytia. Dáva vám to náznak pocitu úplnosti, ktorý chcete dosiahnuť. U mňa takýto pocit vyvoláva napríklad Pink Floyd – Shine On You Crazy Diamond.
To niečo, čo nás definuje v celej našej podstate, je ako kormidlo, ktoré nás vedie k tomu, aby sme boli opäť úplní a všetky časti nášho vnútra tancovali spolu v perfektnej harmónii. Keď vedome vychádzate z cesty, kam vás to vedie, akurát ubližujete sami sebe. Čím lepšie možno byť ako sám sebou? Ako povedal Dostoyevsky v Zločin a Trest: Tvoj najhorší hriech je, že si zničil a zradil sám seba, pre nič.