Všetci asi vieme, čo sa stalo minulý týždeň v Bratislave. Článkov o tom, aký to bol hrozný čin, je už na internete veľa, takže tu to opakovať nebudem. Dôvodov, prečo bol tento čin spáchaný, bolo viac – medzi nimi aj pokus o širšie rozdelenie spoločnosti. Už od pandémie sme si všetci všimli, aká je spoločnosť čoraz viac a viac rozdelená. Máme tendenciu veci veľmi zjednodušovať a ľudí rozdeľovať do dvoch skupín – dobrí a zlí, alebo útočníci a obete. Rovnako máme tendenciu seba vnímať ako dobrého človeka (minimálne lepšieho, ako skutočne sme), preto sa hneď aj zaradíme do tej lepšej skupiny – my sme dobrí, ostatní sú zlí. Veci sú ale o dosť komplexnejšie ako „dobrí a zlí“, pretože z pohľadu toho „zlého“ sú oni tí dobrí a my tí zlí. Kde je potom pravda?
Aleksandr Solzhenitsyn sa k tomuto vynikajúco vyjadril v knihe Gulag Archipelago: Keby to bolo také jednoduché, rozdeliť ľudí medzi dobrých a zlých! Potom by sme sa mohli týchto zlých ľudí zbaviť a na svete by zostali len tí dobrí. Lenže hranica medzi dobrom a zlom ide priamo cez srdce každého jedného z nás, a kto si nechá zobrať časť svojho srdca?
Keď sa táto vražda stala, pomyslel som si, že nech je to akokoľvek tragická udalosť, toto je dobrá príležitosť na to, aby sme mohli rozvinúť dialóg na LGBT tému. Skoro všade som ale videl iba útoky z jednej strany na druhú. Toto ten vrah ale chcel – viac rozdeliť spoločnosť. Ak budú takéto útoky a obviňovania z jednej strany na druhú a z druhej na prvú pokračovať, vrah dosiahol to, čo chcel a tí dvaja mladíci zomreli zbytočne. Samozrejme, nemali by zomrieť vôbec, ale keď už zomreli a spravilo to takýto rozruch (oprávnene), je našou morálnou zodpovednosťou sa zariadiť tak, aby ich smrť nebola zbytočná.
To, s čím sa stretávame v médiách, nie je ani zďaleka tak skutočné ako realita. Nakoľko sme o dosť náchylnejší na negatívne emócie ako na tie pozitívne, venujeme im aj viac pozornosti. Preto v médiách vidíte toľko negatívnych správ. Ak by v nich bolo proporčne rovnako veľa pozitívnych správ ako ich je v skutočnosti, skoro nikto by médiá nesledoval. Správa, že vedcom sa podarilo vyriešiť niekoľkoročnú záhadu, bude mať menej kliknutí ako správa o havárii školského autobusu.
“Good evening, I’m Eric Olas. NATO forces bomb Serbia and Kosovo. An unidentified man is being held for questioning by the FBI for suspected links to last month’s biological virus deaths. In local news, a dog named Hero takes the grand prize at the annual- I wish I could tell you more pertinent news, but we’re in a rating system here, and the key factor is ‘sensationalism’. They’ve got you running in circles, 9 to 5 and 5 to 9… you’re mine! I tell you what they want you to know, and you consider it the truth. Nobody is opening their eyes! Our global economy is depleting the world of our lives and natural resources! AND ARE YOU HAPPY?! COME ON! I WORK FOR THE SYSTEM!” – System of a Down, Sugar
Médiá nám vytvárajú falošnú predstavu o svete. Nebudú predsa v televízii vysielať, ako 90% ľuďom je úplne jedno, či sú dvaja homosexuáli spolu alebo nie. Budú tam dávať iba tých 5%, ktorí sú výrazne proti tomu; a zvyšných 5%, ktorí behajú nahí na Pride (tieto čísla si vymýšľam, ale pointa je stále rovnaká). Potom si ľudia myslia, že aj ostatní sú tak veľmi polarizovaní, pritom v týchto extrémoch je naozaj iba malá menšina ľudí. (Tým samozrejme nechcem poľahčovať skutky, ktoré extrémisti vykonávajú, ale chcem poukázať na to, že takýchto ľudí nie je ani zďaleka toľko ako si ľudia myslia.) A keď neskôr stretneme niekoho, u koho sa prejavujú čo len najmenšie prejavy niekoho, koho by sme mohli zaradiť do tej extrémnej kategórie, zaradíme tam aj jeho, pritom v skutočnosti ten človek môže byť úplne neutrálny.
Asi ste si už všimli, že na tomto blogu rád rozoberám kontroverzné témy. Niekto by mohol povedať, že to robím preto, lebo ma baví provokovať ľudí. Ja to vnímam ale trochu inak. Ak je niečo kontroverzné, je to kontroverzné preto, lebo tá téma vzbudzuje u ľudí veľa emócií, čiže je to pre nich dôležité. Výrok „banány chutia lepšie ako jablká“ nie je kontroverzný, lebo táto téma nie je nijako dôležitá, nikoho to nezaujíma. Zato výrok „potraty sú zlé“ kontroverzný je, pretože táto téma už je dôležitá a vyvoláva emočnú reakciu vo veľa ľuďoch. Odmalička nás učia sa vyhýbať kontroverzným témam, ako napríklad náboženstvo alebo politika, lebo sa iba zbytočne dostaneme do konfliktu. To ale nemusí byť pravda. Keď je téma dôležitá, je potrebné, aby sme sa o nej rozprávali. O čom inom sa máme rozprávať? O čom inom máme ako spoločnosť viesť dialóg? O banánoch a jablkách?
Vyššie som spomenul, že zvykneme ľudí hneď radiť do kategórie extrémistov (alebo nám príliš odlišných), pokiaľ majú iný názor ako my, alebo sa v nich prejavujú také prvky. Ja sa veľmi rád dozvedám o názoroch, ktoré sú iné ako tie moje. Zo začiatku si tiež môžem povedať, že ten človek je idiot. Ako si preboha môže myslieť niečo, čo si ja nemyslím?! Lenže tento úsudok si tvoríme do niekoľkých sekúnd, pritom takmer žiadna téma nie je natoľko jednoduchá, aby sme za taký krátky čas boli schopní presne vyjadriť náš postoj k nej. Navyše ľudia si väčšinou tvoria názory na základe svojich emócií a keď od nich chcete, aby vám svoj postoj odôvodnili, nebudú vám ho vedieť vhodne artikulovať, pretože nikdy nad ním do takej hĺbky nepremýšľali (a toto je o dosť bežnejšie ako si myslíte). Skúste sa niekoho opýtať, či verí v Boha, a potom sa ho opýtajte, čo ten Boh vlastne je.
Tu už je pre dialóg potrebné veľké množstvo empatie a otvorenosti. Keď sa asi pred tromi rokmi riešilo tiež LGBT, jeden chalan vo fitku povedal niečo v zmysle, že by ich všetkých dal postrieľať. Hneď som si o ňom pomyslel svoje, ale rozhodol som sa mu dať šancu, tak som sa ho opýtal, prečo by chcel dať homosexuálov pozabíjať. Vadilo mu, že stále vidí všade LGBT a samé dúhy. Povedal som mu, že rozumiem a že určite nie je jediný, komu sa to zdá byť otravné. „Ale keď sú dvaja chalani spolu a nekričia ti do uší o tom, že sú gayovia, vadí ti to?“ „Nie, to mi je úplne jedno – nech si robia, čo chcú.“ „Takže ti nevadia homosexuáli, vadí ti iba to, ako to prezentujú a pretláčajú v médiách?“ „Áno, presne.“ Keď som sa pokúsil pochopiť jeho názor a naozaj som ho počúval, zistil som, že ten človek vôbec nie je ani zďaleka taký extrémny, ako som si myslel. Keby som mu rovno povedal, že je homofób, akurát by sme sa pohádali a absolútne nič nevyriešili, iba si pokazili deň zbytočnou hádkou.
Prečo ale najprv povedal, že by ich postrieľal, keď v skutočnosti mu homosexuáli ani nevadia? Možno to boli len silné reči vo fitku. Možno z neho hovorili viac jeho emócie ako jeho rozum. Nechcem ho obhajovať, vyjadril sa naozaj sprosto, ale toto robíme všetci. „Nechaj ma na pokoji“ od partnera nemusí nutne znamenať, aby sme ho/ju nechali na pokoji, pravdepodobne to znamená niečo ako „hnevám sa na teba a očakávam, že sa budeš zaujímať o to, prečo sa takto cítim“. Nie sme racionálne bytosti. Sme emočné bytosti so schopnosťou byť aj racionálni. Preto je potrebné, aby sme pochopili, že to, čo ľudia hovoria, sú väčšinou iba ich emócie, nie ich pevné postoje.
Veľmi dôležitý bod: drvivá väčšina ľudí chce posunúť svet smerom k lepšiemu. Každý máme na to ale iné spôsoby. Predstavte si, že žijete 50 000 rokov dozadu v malej skupinke, v nejakom klane, a zrazu sa dozviete, že vo vašom území sa objavil nový klan. Typická liberálna odpoveď by bola „to je super, poďme za nimi, zoznámme sa – môžeme si pomôcť, oni nám; naučíme sa niečo od nich, oni od nás; môžeme spolu obchodovať“. Zatiaľ čo typická konzervatívna odpoveď by bola „nie tak rýchlo! Nevieme, čo sú zač a či sú rovnako mierumilovní ako my. Čo ak nám chcú ublížiť? A aj ak nie, čo ak so sebou prinesú nejakú chorobu, ktorá nás zabije?“ Oba pohľady sú rovnako pravdivé a aplikovateľné, pretože takéto veci sa naozaj v histórii stali. Nemôžeme povedať, že liberálny postoj je zlý alebo že konzervatívny je zlý. Niekedy bude lepší jeden, inokedy druhý – a niekedy nejaký hybrid.
V prednáške Maps of Meaning som počul veľmi výstižnú metaforu: Ako spoločnosť ideme po úzkom hrebeni kopca a z oboch strán nás smerom dole ťahá politická ľavica s pravicou. Ak sú tieto dve politické sily vyrovnané, môžeme ísť pokojne dopredu. Ak ale jedna bude výrazne silnejšia ako druhá, z kopca spadneme.
Jednoducho tieto dve strany, ľavica s pravicou, konzervatívci s liberálmi, musia medzi sebou neustále komunikovať. Keď táto komunikácia prestane, nič dobré sa nemôže stať. Za Hitlera ľavica v Nemecku v podstate neexistovala. Čo sa stalo? Všetci vieme. Rovnako v ZSSR pravica neexistovala. Dopadlo to minimálne rovnako tragicky.
O tomto vlastne demokracia je, nie? Aby mohla demokracia fungovať, sloboda slova je nevyhnutná. Je nevyhnutné dovoliť ľuďom, s ktorými nesúhlasíme, hovoriť aj ak to, čo hovoria, sa nám zdá byť absurdné a ofenzívne. Ak to totiž nedovolíme a zakážeme im hovoriť (čo sa postupne deje viac a viac), je veľmi jednoduché túto hranicu posúvať ďalej až dokým absurdné a ofenzívne bude všetko to, s čím ľudia pri moci nesúhlasia. A nejde ani tak o to, či budeme pod kontrolou ľudí pri moci (aj keď to je tiež závažný problém), ale o to, že ak sa budeme odsudzovať na základe toho, že patríme do inej skupiny – ja som ten dobrý a ty ten zlý, lebo ty máš iný názor – akurát v nás prebúdzame element tribalizmu. „Ja mám správny názor a ty máš iný, takže ty si zlý človek. A si natoľko zlý človek a mne odlišný, že si nemáme čo povedať, takže jediné, čo s tebou môžem urobiť, je, že sa ťa zbavím.“
Problém so slobodou slova je taký, že ľudia budú viac hovoriť naozaj hrozné veci len preto, lebo môžu. Nikto nechce, aby ho niekto urážal len z princípu. Nikto rozumný nechce, aby tu existovala skupina ľudí, ktorá bude slovne útočiť (doslova útočiť, nie iba kritizovať) na inú skupinu. Lenže ak zakážeme hovoriť o nejakých veciach (alebo prestaneme počúvať ľudí, ktorí o nich hovoria), dostávame iba časť informácií. Chceme odstrániť nenávistné slová, ale aká je hranica medzi nevinnou a nápomocnou kritikou a nenávisťou? Pretože ak mi niekto skritizuje účes, môže to síce myslieť v dobrom, lebo nechce, aby som vyzeral zle, ale ja si to môžem interpretovať tak, že ten človek ma nenávidí a chce mi ublížiť. Zakážem teda ľuďom hovoriť niečo o mojom účese? Čo ak bude naozaj hrozný? A to teraz používam veľmi sprostý príklad, pretože na účese ani zďaleka až tak nezáleží ako na tom, ako sa bude riadiť celá spoločnosť. Takže aj ak nás niektorí ľudia iritujú, aj ak sa cítime, že to, čo hovoria, je hrozné, to najlepšie, čo môžeme urobiť, je nechať ich hovoriť. Tým pádom ich môžeme vypočuť, pochopiť a následne odmietnuť. Ak ich odmietneme bez toho, aby sme si ich vypočuli a pochopili, iba zametáme špinu pod koberec, no tá špina sa nahromadí a raz sa o ňu určite potkneme.
Liberáli, neodsudzujte konzervatívcov preto, lebo sú iní. Konzervatívci, neodsudzujte liberálov preto, lebo sú iní. Vypočujme jeden druhého a pokúsme sa navzájom pochopiť. Nenechajme sa rozdeliť externými faktormi. United we stand, divided we fall.