John Allegro v The Sacred Mushroom and the Cross písal, ako vznikali prvé náboženstvá. Ľudia si boli vedomí toho, že niektoré veci dokážu na svete ovplyvniť. Dokážu si napríklad zasiať obilie do zeme, dokážu ísť na ryby, loviť atď. Sú tu ale aj nejaké veci (sily), ktoré ovplyvniť nedokážu. Nech si akokoľvek dobre zasadili obilie a starali sa o pole, nedokázali ovplyvniť to, že niekoľko mesiacov nebude pršať a z úrody nebude nič. Alebo ak zvieratá z oblasti, kde bývajú, odídu o niekoľko desiatok kilometrov ďalej a nebudú mať čo loviť. Ľudia si už veľmi dávno uvedomovali, že niektoré veci sú jednoducho mimo ich kontrolu.
Prirodzene, ako my všetci, sa aj oni snažili tento fenomén vysvetliť. Keďže to nebolo nič hmotné a nevedeli, ako to vyzerá, muselo to byť niečo nadprirodzené, čo spôsobuje tieto veci mimo ich kontrolu – boh.
Ľudia si kedysi takisto všimli, keď sa pozreli na nočnú oblohu, že okrem hviezd sa na oblohe pohybuje 7 iných objektov, nezávisle od hviezd za nimi (Mesiac, Slnko, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter, Saturn). Vtedy nemali technológie ani poznatky ako my, tak prirodzene tieto objekty považovali za bohov, ktorí na nich dohliadajú. Najvýraznejší z týchto bohov bolo Slnko.
Vedeli, že nový život sa v prírode rodí tak, že muž zasunie penis do ženy, ktorá následne porodí dieťa. Z ich pohľadu to vyzeralo tak, že ráno sa boh Slnko zdvihne hore, aby večer mohol zapadnúť medzi hory (zasunúť sa do prírody), odkiaľ potom vzniká nový život. Preto boha brali ako mužskú silu a prírodu ženskú. Nám sa takéto predstavy, že boh je majestátny penis, môžu zdať byť absurdné a vtipné, ale z pohľadu niekoho, kto žil pred 50 000 rokmi, je takéto vysvetlenie úplne logické.
Týmto ale iba vysvetľujeme, ako vznikla predstava o Bohu. Čo ale ten Boh vlastne je?
V článku o školstve som písal, prečo je dôležitá literatúra. Ak by sme chceli ísť uloviť mamuta, začali by sme tým, že by sme si hovorili príbehy o tom, ako sme mamuta lovili už v minulosti. V niektorých príbehoch sme mamuta ulovili, v iných nie. Keďže my ho uloviť chceme, zamerali by sme sa na tie, v ktorých mamut bol ulovený. Postupne by sme z týchto príbehov vytiahli to, čo pri love funguje a mohli si vytvoriť vymyslený príbeh, ktorý má predstavovať ideálny lov mamuta. Do tohto vymysleného príbehu by sme vložili postavu, ideálneho lovca mamutov. Tento lovec by síce nebol reálny (môže, ale aj nemusí), ale slúžil by nám ako ideál, z ktorého by sme si všetci brali príklad. Ak by sme sa všetci snažili byť viac ako on, darilo by sa nám podstatne viac pri love.
Ako to je možné? Čerpáme z neho nejakú magickú silu, ktorú nám tento ideálny lovec dodáva, ak sa k nemu modlíme? Nie, akurát robíme to, čo pri love funguje, a on je stelesnením niekoho, kto lov zvláda dokonale. Samozrejme, že ak sa budeme snažiť byť viac ako on, bude sa aj nám viac dariť.
Ľudia sa už odjakživa snažili prísť na to, ako sa vysporiadať s tým, že život je konečný, krutý a existujú v ňom veci, ktoré sú mimo našu kontrolu. Ako žiť? bola otázka, ktorú sa pýtali sami seba odkedy sa dokázali niečo pýtať. Ja som použil príklad o love mamutov, lebo je jednoduchší, ale rovnaký postup, aký sme použili pri otázke „ako loviť mamuta?“ môžeme použiť aj pri otázke „ako žiť?“ Rovnako, ako si ľudia všímali, že niektoré veci pri love mamutov fungujú a iné nie, si všímali, že niektoré veci v bytí samotnom fungujú lepšie a iné horšie.
Predstavte si, že žijete 50 000 rokov v minulosti a bývate so svojou skupinou niekde v Afrike. Prirodzene sa zoradíte do hierarchie, kde na vrchu bude niekto, kto bude váš líder. Mal by to byť niekto kompetentný, inteligentný a štedrý. Budete si všímať, že niekomu sa viac darí sa posúvať v hierarchii smerom nahor a z tých, ktorým sa to darí, sa niektorým bude viac dariť tam aj zostať po dlhšiu dobu. To je presne niekto, na koho sa chcete podobať. A inštinkt imitácie je tak hlboko zakorenený, že takého človeka začnete obdivovať automaticky.
Dnes sa stretávame často s tým, že ľudia pri moci sú pri moci preto, lebo utláčajú tých, čo sú pod nimi. Nebudem sa tváriť, že nič takéto sa nedeje a nikdy ani nedialo, ale toto nie je spôsob, akým sa ľudia vždy dostávajú k moci. Keď študovali šimpanzov, zistili, že ak alfa šimpanz, ktorý je zrovna pri moci, je tyranský a udržiava sa pri moci tým, že utláča tých pod ním, skôr či neskôr sa zoberú dva šimpanzy pod ním a zabijú ho. Takáto tyranská stratégia funguje, ale nie dlhodobo.
Hierarchií je vo svete ale viac a každý z nás sa nachádza hneď v niekoľkých. Iné postavenie budem mať v hierarchii medzi mojimi kamarátmi, iné v škole medzi spolužiakmi, iné vo fitku, iné v práci… Na vrch každej hierarchie sa dostanem inak – vo fitku napríklad tak, že budem silný a veľký, medzi kamarátmi tak, že budem vtipný a spoľahlivý. Sú tu nejaké vlastnosti, ktoré nás ale zaručene posúvajú nahor v hierarchii bez ohľadu na to, aká hierarchia to je? Samozrejme. Zoberme najlepšieho lídra nejakej skupiny a dajme ho do skupiny pozostávajúcej z ďalších 99 lídrov iných skupín. Tí sa zoradia do hierarchie a na vrch vyjde niekto, kto je z nich najlepší. Keby ale vyextrahujeme to, čo ľudí posúva navrch a stelesníme to do jednej osoby, dostaneme sa k niečomu/niekomu, čo existuje len ako abstrakcia – dokonalá bytosť. Je to niekto, kto už nie je na vrchu hierarchie, ale presahuje, transcenduje všetky hierarchie, aké existujú. Je to ideál, ktorého napodobňovanie nás zlepšuje vo všetkých oblastiach života.
Náboženstvá po celom svete sa pokúšajú vytvoriť predstavu o tom, ako by tento ideál mal vyzerať. Budhisti majú Budhu, moslimovia Mohameda, kresťania Ježiša. Teraz neriešim, či niektorá z týchto postáv skutočne existovala tak ako teraz existujem ja alebo vy, na tom totiž teraz ani nezáleží. To, čo ma zaujíma, je to, či napodobňovanie jedného z týchto ideálov naozaj človeka zlepšuje alebo zhoršuje, a moja odpoveď je, že ľudia zatiaľ neobjavili nič lepšie. Či objavili niekoľko rôznych vrcholov ľudskej dokonalosti alebo ešte iba objavíme niečo, čo presahuje tieto náboženské ideály, je otázne, ale isté je, že je to zatiaľ to najlepšie, čo poznáme.
Týmto sa dostávam k otázke čo je Boh? Nakoľko sám neviem, čo Boh je, môžem sa pokúsiť iba čo najlepšie popísať to, čo si pod tým pojmom ja predstavujem. Rovnako ako fyzika nie je niečo „reálne“ tak ako ja alebo vy, je to niečo, čo je ešte reálnejšie ako ja alebo vy, pretože umožňuje moju aj vašu existenciu. Ležia na nej všetky vedecké zákonitosti, ktoré poznáme, a bola tu miliardy rokov pred nami a bude ešte veľmi dlho po tom, ako ľudstvo prestane existovať. Istým spôsobom fyzika existuje viac ako ja a je aj reálnejšia ako ja. Transcenduje realitu. Nemôžem ju síce chytiť, ale aj tak je reálna. Existuje v sfére abstrakcií, podobne ako čísla. Boh je tým pádom tá sila, ktorá umožňuje posúvanie ľudí – či už jednotlivcov alebo celého ľudstva – smerom dopredu, smerom k lepšiemu.
Je potom Boh reálny? Existuje? Existuje rovnako ako čísla, fyzika, písmená alebo matematika. Neexistuje v rovnakej podobe ako ja alebo vy, ale pritom existuje viac ako ja a vy.
Carla Sagana sa v jednom interview opýtali, v akého boha on verí. Odpovedal, že ten pojem „Boh“ pokrýva toľko veľa vecí – od starca v obláčiku až po súhrn všetkých zákonov vesmíru – že len tak povedať „verím v Boha“ je akurát spôsob, ako sa tváriť, že súhlasíte s niekým, s kým v skutočnosti nesúhlasíte, pretože predstava toho druhého o Bohu môže byť úplne odlišná od tej vašej.
Raz sa mi snívalo, ako som bol v škole na prednáške a profesor nám hovoril niečo o náboženstve. Odpovedal som mu, že je jedno, či Boh existuje alebo nie, lebo aj keby neexistoval, by sme si ho museli vymyslieť, pretože fakt, že v neho ľudia veria, nám umožňuje fungovať v spoločnosti, a to by sme bez Boha dlho nedokázali. Ak totiž Boh neexistuje (alebo aspoň predstava Boha, ku ktorej sa správame ako k reálnemu Bohu), kto je na vrchole? Ten, kto je pri moci. Kto bol „Bohom“ v krajinách, kde náboženstvá zakázali, ako napríklad nacistické Nemecko, ZSSR, Maova Čína? Hitler totiž veril, že on je ten Boh. Stalin a Mao takisto. Ak nie je nikto nad nimi, tak jedine oni sú tí najvyšší a môžu si robiť čokoľvek. Dokonca aj ten najviac tyranský vládca musí mať niekoho, komu by sa klaňal, inak sú všetci napospas jeho slabinám. To by nebol problém, ak by ten vládca bol dokonalý, lenže nikto taký neexistuje.
Verím v Boha? Peterson sa v tejto prednáške dosť jasne vyjadril, prečo táto otázka nedáva zmysel. Nedáva zmysel hneď z viacerých dôvodov. Prvý je ten, o ktorom hovoril Sagan – neviem totiž, čo si predstavuješ pod pojmom „Boh“. Ďalší, o ktorom už hovoril Peterson, že neviem, čo to znamená veriť. Znamená to vysloviť slová „verím v Boha“? Alebo veriť, že existuje nejaká nadprirodzená entita? Alebo chodiť do kostola? Ak by ste sa opýtali kňazov, ktorí znásilnili miništrantov, či veria v Boha, každý z nich vám odpovie, že verí. Je mi jedno, čo ten človek povie, ale ak niekoho znásilní, neverím mu, že skutočne verí v to, čo hovorí, že verí.
Preto podľa Petersona neznamená veriť v Boha nič z tohto, ale reálne sa podľa toho aj správať. Povedať „verím v Boha“ je obrovská morálna zodpovednosť, pretože vlastne hovoríte, že toto je ten najlepší spôsob existovania a ste ochotní pre to spraviť čokoľvek – a ak nie, tak čo to o vás vypovedá, ak tomu veríte, ale aj tak sa podľa toho nesprávate naplno? Zobrať nejaké morálne body tým, že poviete „verím v Boha“, bez toho, aby ste jeho hypotetickej existencii obetovali všetko, je pokrytecké – alebo zas len spôsob, ako sa cítiť zo seba dobre bez toho, aby ste si dali námahu si ten dobrý pocit zaslúžiť.
Ja túto otázku nemám rád preto, lebo keď niekto povie, že je veriaci, hneď si ľudia predstavia tých typických veriacich, čo chodia do kostola a nad dverami majú zavesený kríž. Medzi takých sa určite neradím a ani nechcem, aby ma tam ľudia radili. Takisto väčšina týchto ľudí nemá takú predstavu o Bohu ako ja, takže ani nedáva zmysel sa medzi nich radiť (opäť Saganov argument). A rovnako ani nemôžem o sebe povedať, že som ateista, lebo to je akurát ďalší extrém, do ktorého sa taktiež neradím.
Verím, že existuje v podobe, v akej som ho opísal. Či sa ale podľa toho aj správam, je otázne. Samozrejme sa snažím byť najlepšou verziou samého seba a prinášať na svet čo najviac dobra a čo najmenej zla, ale som o dosť viac chybný ako som ochotný si priznať. Lenže ak sa ma niekto opýta túto otázku (či verím), neviem, ako mu na ňu jednoducho odpovedať bez toho, aby som mu vysvetlil, čo si pod tým pojmom „Boh“ predstavujem. Ak sa ma to ale teraz niekto opýta, iba mu pošlem odkaz na tento článok a možno dostane aspoň nejakú predstavu o tom, či verím alebo nie (alebo úplnú predstavu o tom, prečo sa ma tú otázku nemal pýtať).