Predstav si, že sa narodíš ako člen nejakej utláčanej skupiny. Najprv si z toho nerobíš ťažkú hlavu, berieš to tak, že takto to jednoducho je. Toto je proste tvoj život a nemáš ani predstavu o tom, že to môže byť inak.
Potom prídeš do školy a začneš sa učiť dejepis. Skoro pri každom učive učiteľ spomenie, ako boli príslušníci tvojej skupiny utláčaní. Každé obdobie v histórii si tým pádom spájaš s utláčaním tvojej skupiny. Prirodzene sa budeš kvôli tomu cítiť, akoby ti bolo ublížené, pritom teba sa to už nemusí vôbec týkať.
Stále ale vidíš, ako sa niečo podobné deje v iných častiach sveta a zakaždým, keď počuješ o tom, ako sú na druhej strane sveta tvoji ľudia stále utláčaní, cítiš tú nespravodlivosť a máš chuť s tým niečo urobiť. Prirodzene budeš veľmi citlivý na akýkoľvek náznak odporu alebo nespravodlivosti voči tvojej skupine.
Zakaždým, keď uvidíš nejakého politika alebo verejnú osobu rozprávať niečo negatívne smerom k tvojej skupine, veľmi ťažko to budeš vnímať iba ako konštruktívnu kritiku, lebo niekde vzadu v mysli stále spomínaš na to, ako ľudia v minulosti mali podobné komentáre a ty vieš, k čomu to viedlo.
Pozrieš sa na štatistiky, ako sa v tvojom štáte darí príslušníkom tvojej skupiny a opäť cítiš obrovskú nespravodlivosť, lebo vidíš, že ostatným ľuďom sa darí lepšie. Zas sa ti v mysli prehrávajú všetky tie zverstvá, ktoré boli v minulosti vykonávané proti tvojej skupine a ty si to opäť spájaš s tým, čo vidíš aj vo svojej krajine.
Je ti z toho zle, lebo nedokážeš pochopiť, ako sme mohli ako spoločnosť technologicky pokročiť tak ďaleko za posledných 50 rokov, ale čo sa týka spravodlivosti, sme spravili iba veľmi malé kroky dopredu.
Potom trochu dospeješ a zistíš, že už asi sto rokov existuje organizácia, ktorá bojovala a stále bojuje za práva a spravodlivosť pre tvoju skupinu. To ťa veľmi poteší, lebo tu je konečne nejaké svetielko nádeje v tomto temnom svete. Začneš sa o tej organizácii viac učiť a vidíš, čo všetko dosiahla a aké ciele má pred sebou. Vtom ti napadne, že môžeš byť toho súčasťou.
Nájdeš spôsob, ako sa dostať do tejto organizácie a pracovať pre ňu. Si z toho nadšený, lebo sa cítiš, ako robíš vo svete neskutočne potrebnú sociálnu zmenu, ktorá tu mala byť už dávno predtým. Denne sleduješ rôzne štatistiky, ktoré ukazujú, ako aj v tvojom štáte sú stále veľké rozdiely medzi ľuďmi z tvojej skupiny a ostatnými ľuďmi. Si odhodlaný to zmeniť a si ochotný kvôli tomu použiť aj extrémne spôsoby. Extrémna a dôležitá zmena predsa potrebuje extrémne spôsoby, ako ju docieliť.
Keď niekto začne spochybňovať to, čo robíš, a to, čo chceš docieliť, nevnímaš ho ako niekoho, kto chce pre teba dobre, pretože v ňom vidíš to zlo, o ktorom si sa učil na dejepise – to zlo, ktorého sa tak snažíš zbaviť. Tým, že ale takýmto spôsobom kvôli svojmu odhodlaniu ignoruješ kritiku, lebo si ju hneď zamieňaš za útok na tvoju skupinu, sa akurát ešte viac nechávaš ovplyvniť ideológiou tvojej organizácie.
Už nepremýšľaš racionálne. Robíš a hovoríš to, čo je v súlade s touto ideológiou. Kvôli tomu si nemôžeš ani všimnúť, ak tvoja organizácia odbočila zo svojho pôvodného cieľa – či už vedome alebo nie – a bez toho, aby si si to uvedomoval, svojej skupine akurát viac a viac ubližuješ. Stále si myslíš, že to, čo robíš, je pre dobro tvojej skupiny, a pevne tomu veríš, ale skutočnosť je iná, a ty ju nedokážeš vidieť.
Niečo veľmi podobné zažíva veľmi veľa žien, hlavne u nás na Západe, a hovoria si feministky.
Je veľmi dôležité zdôrazniť, že tu hovorím skôr o feminizme v jeho extréme. Väčšina feministiek nie je takto extrémnych, ale ak by boli všetky feministky takéto mierne, nemal by som dôvod písať tento článok.
Keď feminizmus vznikol, jeho cieľom bolo zrovnoprávniť ženy s mužmi. Rovnako ako dnes, aj v minulosti ľudia mali tendenciu škatuľkovať všetko, čo mohli. Bola ustálená predstava toho, ako by mala žena vyzerať a ako by sa mala správať.
Ak žena nespadala do tejto škatuľky, ľudia boli z nej pohoršení. Pôvodným feministkám išlo predovšetkým o to, aby ľuďom ukázali, že žena môže byť žena aj ak nespadá do všetkých stereotypov.
Áno, žena môže byť ženou aj ak sa zaujíma o autá. Áno, žena môže byť ženou aj ak ju nebaví móda. Áno, žena môže byť ženou aj ak nechce mať deti a chce sa venovať kariére.
Taktiež im išlo aj o to, aby si boli muži a ženy rovní pred zákonom a aby mali všetci rovnaké práva. To všetko sa im podarilo a myslím si, že každý, kto má aspoň trošku zdravého rozumu, musí uznať, že to bolo nesmierne dôležité.
Nebudem sa tváriť, že na svete neexistujú miesta, kde niečo takéto stále neplatí. Nebudem sa ani tváriť, že neexistujú ľudia, ktorí diskriminujú častokrát čisto na základe toho, že niekto je žena. Takéto prípady, samozrejme, existujú. Čo sa ale týka zákona, feministky dosiahli to, čo chceli (teda aspoň tu na Západe). Keby sa boli feministky zastavili tu, nemal by som dôvod písať tento článok.
V 60. rokoch, keď vznikla antikoncepcia, sa veľká časť spoločnosti rozhodla to osláviť. Toto bola totiž biologická revolúcia – prvýkrát v histórii mohli ženy mať sex bez rizika toho, že otehotnejú. Feministky sa toho chytili a povedali si, že keď muž môže mať sex s viacerými ženami „bez následkov“ (naschvál to dávam do úvodzoviek), môžu aj ony. Keď sa muž môže nevenovať rodine, ale sústreďovať sa na kariérny rast, môžu aj ony. Keďže si v tej dobe už boli muž so ženou rovní pred zákonom, nič iné ako sociálne normy v tom nebránili – a tých sa presne chceli feministky zbaviť, pretože boli podľa nich smerované proti ženám.
Vyššie som dal „bez následkov“ do úvodzoviek naschvál preto, lebo takýto životný štýl, kde človek nemá žiadne záväzky, ale si iba “užíva” život, vyzerá na prvý pohľad zábavne. V skutočnosti je to ale život plný osamelosti a vhodný naozaj iba pre psychopatov. Samozrejme, že ženy mali rovnaké právo žiť taký život ako muži. Kto ale povedal, že takýto život je pre ne alebo pre mužov dobrý?
Podobne s kariérou. Ženy taktiež majú a aj by mali mať právo si vybrať, či sa chcú venovať kariére miesto rodiny. Otázne je, či to je pre ne skutočne dobré. Pevne verím, že pre určitú časť ľudí je takéto rozhodnutie to správne. Pre drvivú väčšinu ľudí (obzvlášť žien) bude ale lepšie, ak bude rodina v zozname priorít vyššie ako kariéra.
Novodobé feministky prešli z pôvodného „ženy sú rovné mužom“ na „ženy by sa mali stať mužmi“, hlavne v tých negatívnych aspektoch. Pôvodné feministky si boli plne vedomé toho, že existuje niečo ako biológia a že nemôžeme tvrdiť, že muži sú rovnakí ako ženy. Sme si viac podobní ako rozdielni, ale tváriť sa, že sme rovnakí, je absurdné.
Naša biológia ovplyvňuje aj našu mentalitu, a je preto pochopiteľné, aby v priemere mali muži iné záujmy a potreby ako ženy. To neznamená, že sa nenájdu ženy, ktoré by viac sedeli do mužského stereotypu, alebo muži, ktorí by viac sedeli do ženského stereotypu. Dávať ale medzi mužov a ženy znamienko „=“ je niečo, čo by pôvodné feministky jednoznačne zamietli, zatiaľ čo novodobé feministky to jasne podporujú (pokiaľ teda nezachádzajú ešte viac do extrému a nedávajú tam rovno znamienko “<“).
Novodobé feministky sú natoľko pokrytecké, že si častokrát odôvodňujú niečo tak deštruktívne ako OnlyFans tým, že na to majú právo a ako žena môžu robiť, čo chcú.
To všetko je pravda, naozaj na to právo majú a podľa mňa by ho mať aj mali. Ale to, že niečo môžem robiť, ešte neznamená, že to je pre mňa aj dobré.
Za pokrytecké to považujem aj preto, lebo niečo ako OnlyFans je prejavom slobody nad svojím telom – symbolom boja proti “patriarchátu“. Predávať svoje nahé telo na internete nadržaným mužom, a tým pádom robiť so seba len komoditu na sex, sa mi veľmi nezdá ako niečo, čo by malo akýmkoľvek spôsobom bojovať proti “patriarchátu”. Práve naopak to podporuje tie “patriarchálne” myšlienky, proti ktorým pôvodné feministky bojovali.
Pevne verím, že ak by pôvodné feministky videli to, čo sa dnes robí v mene feminizmu, obracali by sa v hrobe.
Alebo ďalší príklad pokrytectva novodobého feminizmu: ženám sa hovorí, aké je ponižujúce starať sa o domácnosť, keď si môžu radšej budovať kariéru. S tým mám hneď niekoľko problémov.
Po prvé, väčšina ľudí má prácu, nie kariéru. Kto povedal, že kariéra je niečo lepšie ako rodina? Usilovne pracovať 12 – 16 hodín denne, aby mohla zarábať obrovské peniaze (ktoré aj tak nemá si kedy užiť, keďže je stále v práci), neznie zrovna záživne. Veľa žien to vyskúša a po pár rokoch si drvivá väčšina z nich povie, že toto je neskutočná blbosť a radšej budú zarábať menej ako by sa mali hentak drať v práci.
Druhá vec, kariéra pre niektorých ľudí môže byť super a záživná, ale možno tak do 40. Čo potom? Čo tých ďalších 40 rokov života? Muži majú v tomto výhodu, že pokiaľ tam dole fungujú, môžu si založiť rodinu aj keď majú 70 rokov. Ženy takúto vymoženosť nemajú. Ak si žena zvolí kariéru pred rodinou a venuje sa jej aspoň do 35, s najväčšou pravdepodobnosťou už ani nebude schopná mať dieťa – a s najväčšou pravdepodobnosťou to neskôr oľutuje.
No a posledná vec, čo naozaj ukazuje pokrytectvo novodobého feminizmu v tomto kontexte: starať sa o svoje deti a manžela je ponižujúce, ale pracovať osem hodín denne pre šéfa, ktorý si ani nepamätá tvoje meno, je oslobodzujúce?
Aby to nebolo tak, že si iba vymýšľam a v skutočnosti sú ženy spokojnejšie, keď pracujú a búrajú tradičné rodové role, tak v tejto štúdii zistili pravý opak – ženy sú vo vzťahoch najradšej, keď muž zarába viac a ony sa starajú o domácnosť.
Prečo ale hovorím, že som lepší feminista ako ty (asi)? Pretože to, čo moderné feministky považujú za správny prístup k riešeniu rôznych sociálnych problémov, ženám častokrát ešte viac ubližuje.
V žiadnom prípade netvrdím, že môj pohľad je dokonalý, rozhodne je tam veľa miesta na zlepšenie.
Viem, že sú ženy, ktoré sa považujú za feministky a odmietajú tieto moderné a extrémne formy feminizmu. Poznám také a za toto ich obdivujem.
Toto je tak hlboká téma, že aby som k nej mohol kompletne vyjadriť svoj pohľad, musel by som napísať celú knihu, nie len jeden článok. Preto tu veľa zjednodušujem, čo môže vyvolávať myšlienku, že vidím veci čierno-bielo. To ale nie je pravda. Som si plne vedomý toho, že ľudské správanie a spokojnosť so životom a vo vzťahoch sa nedá redukovať na pár faktorov, ktoré som spomínal v tomto článku.
Taktiež som si vedomý toho, že každý je iný, a to, čo platí pre jedného človeka, nemusí patriť pre druhého. Zdá sa mi byť ale zbytočné za každým tvrdením dodať „je to ale veľmi individuálne, nemusí to platiť pre každého“. Pevne verím, že každému je jasné, čo tým myslím, keď poviem „v priemere je to takto“.
Netvrdím ani že feminizmus je zlý. Naopak si myslím, že je v spoločnosti veľmi dôležitý. Akurát mi pripomína v dnešnej podobe znudeného psa, ktorý si od nudy hryzie vlastnú nohu.
Cieľom je predsa zvýšiť spokojnosť so životom a spravodlivosť pre čo najviac ľudí. Nie je teda dôvod robiť drastické zmeny len preto, lebo máme pocit, že to, čo je zaužívané, je produktom niečoho, čo si myslíme, že je zlé (“patriarchát“).