Ako z názvu vyplýva, body positivity je hnutie, ktoré navádza ľudí k tomu, aby sa cítili pozitívne ohľadom svojho tela. Nemôžeme ho hneď odsúdiť, lebo je na tom niečo pravdivé. Každý máme nejaké predstavy o tom, ako by sme mohli byť krajší. Niektoré veci na sebe ale zmeniť nedokážeme, napríklad výška, symetria, farba očí, dĺžka a tvar kostí, uchopenia svalov atď. Ak to nedokážem na sebe zmeniť a nepáči sa mi to, prečo by som sa mal nad tým pozastavovať a cítiť sa preto zle? Aj tak s tým nič nespravím, tak to najlepšie, čo môžem spraviť, je to prijať a sústrediť sa na niečo iné, ideálne niečo, čo zmeniť dokážem. Iné veci, ako napríklad veľkosť svalov alebo množstvo tuku, zmeniť môžeme.
Body positivity by sa mala automaticky používať v tej prvej kategórii – veci, čo zmeniť nemôžem. Mám dlhý a krivý nos? OK, síce sa mi nepáči a chcel by som ho mať iný, ale aj tak s tým nič nenarobím. Každý je nejaký, každý má nejaké nedostatky, a toto je zrovna ten môj. Môžem sa cítiť nefér za to, že toto je práve môj nedostatok, ale takto to proste je. Život nie je fér, get used to it.
Problém ale je, že BP sa používa aj v tej druhej kategórii, kde by nemala čo robiť. Prečo by mali ľudia prijať to, čo na sebe dokážu zmeniť? Takto sú len podporovaní v tom, aby zostali takí, akí sú, pritom naopak by mali byť podporovaní spraviť zmenu tam, kde môžu, obzvlášť ak ide o ich zdravie.
„Si dobrý taký, aký si.“ Toto je asi to najhoršie, čo môžete niekomu povedať, lebo ak sa cíti zle zo seba, dávate mu takto najavo, že je v poriadku byť taký a môže pokojne taký zostať až do smrti. Lepšia odpoveď je niečo ako „áno, si mizerný, ale máš dostatok času a priestoru, aby si to zmenil.“ V prvom prípade nezraníte nikoho city, teda aspoň nie práve vtedy, keď to poviete, ale z dlhodobého hľadiska tomu človeku veľmi ubližujete.
Keď som mal asi 16 rokov, vážil som o 15kg menej ako vážim teraz. Ľudia sa mi bežne smiali za to, aký som chudý a že niektoré dievčatá majú väčšie svaly a sú silnejšie ako ja. Cítil som sa z toho hrozne a prirodzene som sa na to sťažoval. Jedna kamarátka mi povedala, že by som sa tak cítiť nemal, som dobrý taký, aký som a nemal by som počúvať to, čo si iní ľudia myslia. V tom momente som sa cítil lepšie, ale o pár dní som sa cítil rovnako hrozne ako predtým. Keď mi to povedala, uľavilo sa mi, lebo ak som naozaj dobrý taký, aký som, znamená to, že nemám dôvod s tým niečo robiť, teda nemusím za svoj vzhľad brať žiadnu zodpovednosť. Nie som na vine ja, ale ostatní ľudia, pretože sa im nepáči, ako vyzerám. Do pár dní som si vždy uvedomil, že aj keby boli ostatní tí zlí a ja ten dobrý, stále to nič nemení na tom, že ma ostatní nepovažujú za takého, za akého by som chcel, aby ma považovali. Nemení to ani nič na tom, že sa ku mne budú podľa toho správať a že stále sa nebudem sám sebe páčiť.
Prišiel som s týmto za mojím kamarátom Adamom, a ten mal k tomuto iný prístup. „Keď chceš byť väčší, poď so mnou do fitka,“ povedal mi. Najprv som ho zahrnul desiatkami výhovoriek, prečo nemôžem, ale po nejakej dobe som sa odhodlal a začal cvičiť. Prevzal som zodpovednosť za to, ako vyzerám a začal som s tým niečo robiť. V priebehu niekoľkých mesiacov mi začali ľudia hovoriť komplimenty, ako sa im páči, že som začal cvičiť, že to je na mne poznať, že vyzerám lepšie. Keď som niekoho stretol po dlhšej dobe, boli zaskočení z toho, ako dobre vyzerám (oproti tomu, ako som vyzeral predtým). Cítil som sa úžasne.
Samozrejme, stále ma trápili rôzne veci ohľadom toho, ako vyzerám, ale ak to bolo niečo, čo zmeniť nedokážem, bolo pre mňa zbytočné sa nad tým pozastavovať. A keď som videl pokroky tam, kde som zmeny spraviť mohol, všetky tie ostatné veci, ktoré som zmeniť nemohol, pre mňa strácali na hodnote. Hodnotu nestratili nikdy úplne, ale tam prichádza zdravá body positivity – načo sa trápiť nad niečím, čo nedokážem zmeniť? Ak by som bol „body positive“ ohľadom vecí, ktoré zmeniť dokážem, nikdy by som sa neodhodlal k tomu, aby som ich zmenil. Načo by som totiž menil na sebe niečo, čo verím (alebo sa snažím veriť), že je v poriadku?
Ďalšia vec, čo mi na tomto hnutí vadí, je to, že ľudia kvôli tomu často veria, že sme všetci pekní. Je to naozaj tak? Na prvý pohľad je toto veľmi jednoduchá otázka. Niektorí ľudia sa mi páčia, iní nie – nie každý je teda pekný. Aj napriek tomu sa stretávam pravidelne s tým, ako sa ľudia snažia tvrdiť, že všetci sme pekní. Kedysi sme na to hovorili, že tento výrok tvrdia iba škaredí ľudia, ale teraz som si všimol, že to hovoria aj pekní ľudia, aby sa cítili cnostne pred svojimi škaredými kamarátmi. Nikto, kto hovorí, že sú všetci pekní, tomu sám neverí. Väčšinou túto otrepanú frázu možno počuť od dievčat a väčšina z nich sa maľuje. Prečo sa maľuje? No aby bola krajšia. Tým dáva najavo, že predsa verí, že niektorí ľudia sú krajší a iní menej pekní (jej namaľovaná verzia je krajšia ako jej nenamaľovaná verzia). A ak by tak nebolo a medzi týmito dvoma verziami by nebol v kráse rozdiel, prečo by potom trávila každé ráno 20 minút pred zrkadlom?
Existuje viacej druhov krásy? Samozrejme. Niekto si pod pojmom „krása“ vybaví vzhľad, iný zas „dobré srdce“, a to je v poriadku. Hovorí sa, že krása je subjektívna, kvôli čomu nemôže nikto na niekoho iného povedať, že je škaredý, pretože na svete sa určite nájde niekto, kto by tú osobu považoval za atraktívnu – a aj to je pravda. Je ale krása naozaj taká subjektívna, ako si myslíme?
Krásu by sme mohli v skutočnosti znázorniť na gaussovej krivke, ktorá je v strede najvyššie a po okrajoch klesá. Jednoducho povedané, najviac ľudí bude priemerne pekných a čím viac pôjdeme po krivke doprava, smerom ku krajším (alebo doľava, smerom ku škaredším), tým menej ľudí tam bude. Sú tu nejaké veci, ktoré nás zaručene budú na tejto krivke posúvať vpravo a iné, čo nás zaručene budú posúvať vľavo. Môžete si povedať, že zmena, ktorú by niekto považoval za „peknú“, by ste vy považovali za „škaredú“, ale ak túto zmenu bude 100 ľudí považovať za pozitívnu a iba vy za negatívnu, aká v skutočnosti bude? To isté sa dá povedať aj o „vnútornej kráse“, funguje to na rovnakom princípe. V tomto článku sa ale sústreďujem na vzhľad.
Ako veľké množstvo vecí o nás, aj krásu môžeme odvodiť z evolúcie. Základné fyzické rozdiely medzi mužmi a ženami sú, že muži sú silnejší a väčší, pričom psychologické sú, že muži sú agresívnejší a viac ich zaujímajú veci ako ľudia (dôvod, prečo takmer všetci študenti technických odborov sú muži a humanitárnych ženy). Z toho si ľahko domyslíme, že v našej evolučnej histórii boli muži tí, čo lovili a ochraňovali, zatiaľ čo sa ženy starali o deti a pripravovali jedlo.
Z evolučnej stránky je jediným zmyslom života posunúť ďalej svoje gény. Každý jedinec hrá túto evolučnú hru ale inak, pretože je vybavený inými zbraňami a slabinami. Pre mužov je evolučne najvýhodnejšie spraviť žene dieťa a utiecť za inou, ktorej tiež spraví dieťa… Takto má väčšiu istotu, že aspoň jedno z tých detí vyrastie a posunie svoje gény ešte ďalej. Muž dohral evolučnú hru hneď ako dieťa počal. Žena to má značne zložitejšie, pretože tá ho musí aj vychovať. Ak by ho nechala na pokoji a nestarala sa oňho, zahynulo by a evolučnú hru by prehrala. Preto je pre ženy výhodnejšie, aby boli pri výbere partnera obozretnejšie a dali si pozor na to, či partner pri nich zostane, aby nezostali na dieťa samé.
Zostať so ženou a dieťaťom nie je ale všetko, muž sa musí vedieť o nich totiž aj postarať. Je mi jedno, aká silná a nezávislá žena je, ale ak má na starosť štvortýždňové dieťa a dedinu napadne lev (alebo muži z inej dediny), bude potrebovať silného muža, aby ju ochránil. Zbytočný bude pre ženu taký muž, o ktorého sa bude musieť starať ona. Dosť, že sa musí starať o seba a o dieťa, nie ešte o ďalšieho človeka. Ženy teda vyhľadávajú mužov, ktorí budú ochotní aj schopní ich ochrániť a postarať sa o ne (a o deti).
Aký by mal byť muž, aby ich vedel ochrániť? Silný (kombinácia veľkosti, výšky a zdravia). Aký by mal byť, aby sa vedel o nich postarať? Štedrý, kompetentný a inteligentný. Všetky tieto vlastnosti spoľahlivo určujú a určovali socioekonomický status dnes, sto, tisíc, milión, sto miliónov rokov dozadu. Je veľmi neefektívne a v minulosti až nemožné, aby žena dala mužom IQ test, psychotest alebo/a porovnávala, ktorý z nich drepne viac, a podľa toho určovala, s ktorým bude mať deti. Preto sa muži medzi sebou zoradia podľa kompetencie do hierarchie (to im umožňuje aj efektívnejšie riadiť spoločnosť) a ženy si následne vyberajú tých s najvyšším socioekonomickým statusom. Tí s nízkym SE statusom mali smolu.
Muž ale vie, že žena sa bude o dieťa starať tak či tak (inak by prehrala evolučnú hru), čiže vyberá partnerku podľa toho, či je plodná a bude vôbec schopná dieťa splodiť aj porodiť. Široké boky, úzky pás a veľké prsia sú náznakom toho, že žena je plodná.
Zjednodušene – v histórii si ženy vyberali mužov podľa SE statusu, pričom muži ženy podľa vzhľadu. Samozrejme, časy sa menia a dnes nie je potrebné, aby muž ochraňoval ženu a deti pred levmi. Taktiež je v spoločnosti potláčaná monogamia, takže sa odmieta predstava, že by mal muž viac manželiek (a ak spraví viacerým dieťa, je za to trestaný), ale tie inštinkty, podľa ktorých sme si vyberali partnerov kedysi, z nás nezmizli. Dnes už sa žena nebude pozerať iba na SE status (nie, že by sa kedysi pozerala čisto iba naň), ale stále ju budú priťahovať muži, ktorí vyzerajú byť silní. Rovnako mužov budú stále priťahovať plodné ženy. A prečo by to malo byť vôbec naopak? Takmer žiadna žena nechce muža, ktorý by ju nedokázal ochrániť pred prípadným násilníkom na ulici a takmer žiadny muž nechce ženu, ktorá je nie je plodná a ani tak nevyzerá.
U žien je teda atraktívne, ak vyzerajú plodne, čiže majú široké boky, úzky pás a veľké prsia, pričom u mužov je atraktívne, ak sú vysokí, majú proporčne široké ramená a úzky pás. Toto nie je „sociálne konštruovaná predstava o kráse“, toto je biológia.
Ak by sme vybrali zo spoločnosti skupinku ľudí a mali ich súdiť podľa týchto kritérií, niektorí budú mať lepšie skóre, iní horšie. Keby týchto istých ľudí dáme ohodnotiť inej skupine ľudí podľa atraktívnosti, výsledky by boli takmer identické. V tejto štúdii zistili, že čo sa týka vzhľadu tváre, atraktívni sú pre nás ľudia, ktorí sú: symetrickí, podobajú sa väčšine (to signalizuje, že jedinec má široké spektrum génov), majú zdravo zafarbenú tvár atď. V tej istej štúdii zistili, že aj prostredie, v ktorom ľudia vyrastali, ovplyvňuje to, akí ľudia sa im budú páčiť (ak človek vyrastie v Afrike, prirodzene ho budú priťahovať čierni ľudia viac ako bieli). Z toho nám vyplýva, že krása je aj sociálne konštruovaná, ale tvrdiť, že je iba sociálny konštrukt, je sprostosť.
Predstavte si, že do miestnosti vojde žena s mierami 90-60-90 a symetrickou, zdravou, mladou tvárou a vedľa nej sa postaví obézna žena, ktorá nie je symetrická a nemá ani zadok, ani prsia. Beriem, že niekto môže preferovať tú druhú, ale dať medzi tieto dve osoby znamienko „rovná sa“ je nezmysel. Podobný príklad môžeme ukázať aj na mužoch. Jeden muž je vysoký, svalnatý, symetrický so širokými ramenami. Ďalší je nízky, tučný a ramená má v jednej rovine s bokmi. Trúfam si povedať, že viac ako 99% žien bude preferovať toho prvého (hovorím teraz čisto o vzhľade!).
Ak sme totiž všetci pekní, nikto nie je pekný. Ak sú všetci pekní, tak povedať niekomu „si pekný/á“ nie je ani kompliment. To je ako chváliť niekoho za to, že má dve ruky. Je super mať dve ruky, ale nikto za to nedostane plusové body, pretože dve ruky máme skoro všetci. Aj tak sa ale každý poteší, ak mu niekto povie, že je pekný. Takže na kráse predsa je niečo hodnotné – a aby niečo mohlo byť hodnotné, spravidla to nemôže mať každý, lebo akonáhle to má každý, stráca to hodnotu. Podobne ako keď v roku 2007 v Zimbabwe štát dal vytlačiť viac peňazí, aby ich mohol rozdať občanom a všetci boli zrazu bohatí. Výsledok? Peniaze prišli tak drasticky o hodnotu, že ľudia chodili do obchodov nakupovať potraviny s fúrikmi plnými bankoviek. Ak chceme, aby to s krásou nedopadlo tak ako so zimbabwianskou menou, mali by sme prestať hovoriť, že všetci sú pekní – obzvlášť keď samotná naša biológia tvrdí presný opak.
Hovoriť, že všetci sú pekní, je rovnaké ako hovoriť, že všetci sú inteligentní. Učím matiku už päť rokov a môžem vám zaručiť, že nie všetci sú inteligentní. V porovnaní so psom možno, ale v porovnaní s ostatnými ľuďmi v žiadnom prípade.