Keď sa človek začne o niečo zaujímať, otvorí sa mu veľké množstvo možných ciest, ktorými sa môže vydať, ale začne iba s jednou, ku ktorej ho to najviac ťahá. Napríklad sa niekto začne zaujímať o psychológiu a najviac ho to ťahá k mentálnym poruchám, tak si študuje najviac práve tie mentálne poruchy. Na tom nie je samozrejme nič zlé, veď niekde treba začať.
Problém to robí ale vtedy, keď toto je jediné sklíčko, cez ktoré sa naučil pozerať na svet. Potom všetko ľudské správanie vysvetľuje tak, že sa snaží ku každej deviácii od normy priradiť nejakú poruchu. Toto neplatí len pre psychológov, každý je náchylný k niečomu takémuto, ale najviac si to všímam práve pri psychológoch – sčasti preto, lebo úlohou psychológa je vysvetľovať ľudské správanie a sčasti preto, lebo s psychológmi trávim najviac času.
Niekoho to v psychológii zo začiatku môže ťahať napríklad k vzťahovým väzbám, tak si načíta niečo o vzťahových väzbách, a zrazu si každé ľudské správanie vysvetľuje spôsobom „to preto, lebo on má hentakú vzťahovú väzbu“. Alebo niekoho iného to ťahá k psychopatii, tak ľudské správanie vysvetľuje ako „no jasné, on je isto psychopat, to preto“. Ďalší mohol v psychológii začať Petersonom, ako napríklad ja, tak všetko pre neho bude o boji medzi chaosom a poriadkom alebo o boji o miesto v hierarchii. Alebo niekto sa dostal k psychológii tak, že si silno udrel hlavu – potom ľudské správanie vysvetľuje spôsobom „omg, ty budeš isto vodnár“. Alebo začal osobnosťou, tak prirodzene všetko vysvetľuje ako „toto je typická ukážka kombinácie vysokej extraverzie s nízkym neurotizmom“.
Na žiadnom z týchto sklíčok, okrem astrológie, nie je samo o sebe nič zlé – veľa z nich sú naopak veľmi užitočné spôsoby, ako sa pozerať na svet. Lenže je to len jeden z nespočetne veľa pohľadov na svet. Nedáva zmysel zostať fixovaný iba na jednom pohľade, aj keď to často ľudia robia, lebo sa im ten pohľad osvedčil už v minulosti.
Ako som písal už vo viacerých článkoch, svet je príliš komplikovaný na to, aby sme ho mohli efektívne zredukovať na jednu teóriu. Aby sme ale svetu dokázali porozumieť, je nevyhnutné si vytvárať jednoduché teórie, ktoré sa ho aj tak pokúšajú vysvetliť. To isté platí aj pre ľudské správanie. Človek, ktorý ale pozná iba jednu teóriu, zostáva príliš obmedzený a napospas nedostatkom danej teórie, pretože ju používa aj tam, kde by nemala čo hľadať.
Takisto bude mať tento človek tendenciu hľadať v hocijakej situácii prvky, ktoré by zapadali do jeho teórie, aby ju mohol zas použiť. To ho môže viesť k tomu, že dôjde k záveru, ku ktorému by dôjsť nemal, ak by sa dokázal na situáciu pozrieť z viacerých strán.
Pred pár mesiacmi som išiel okolo Maxu v Trnave a premýšľal, ako sa na tú budovu môžu pozerať rôzni ľudia. Matematik by na nej obdivoval pravé uhly (alebo sa nad nimi rozčuľoval – neviem, nemeral som Max uhlomerom), podnikateľ by v nej videl dobrú investičnú príležitosť, bežný človek miesto, kde si nakúpi jedlo, a murár by mohol obdivovať, aký typ roxoru použili pri stavbe… Všetky tieto pohľady sú svojím spôsobom pravdivé a dávajú zmysel, ale nebudeme predsa od matematika čakať, že nám vysvetlí, prečo zvolili zrovna ten typ roxoru, ktorý zvolili.
To, že nejaký pohľad dokáže vysvetliť niečo na danej veci, neznamená, že je vhodné ho používať vždy a všade.
Ako som písal na začiatku tohto článku, aj na sebe som si všimol toto isté. K psychológii som sa dostal tak, že som na Youtube narazil na prednášky (alebo skôr úryvky z prednášok) od Jordana Petersona. Prirodzene, keďže jeho myslenie bolo z psychológie to jediné, čo som poznal, som si všetko vysvetľoval cez jeho teórie. To bolo pre mňa nesmierne užitočné, pretože konečne som mal niečo lepšie ako „to preto, lebo ten človek je debil“, ale častokrát som sa pristihol, ako som sa snažil Petersonov spôsob myslenia použiť aj tam, kde naozaj nemal čo robiť.
Neskôr som sa stretol s knihou Tak vravel Zarathustra od Nietzscheho. Bola na mňa príliš ťažká, čiže som tak 99% toho, čo tam bolo, ani nepochopil, ale jedna časť vo mne zarezonovala. Zarathustra, ktorý viedol so sebou niekoľko učňov, im jedného dňa povedal, aby všetci išli od neho preč. Vysvetľoval to tak, že už ich naučil všetko, čo ich naučiť mohol, a teraz je čas, aby každý jeden z nich išiel svojou vlastnou cestou.
Ak už som totiž naučený jednu teóriu, načo budem zostávať len pri nej? Prečo nejsť ďalej? Prečo nebyť múdrejším a funkčnejším?
O nejaký čas neskôr som sa pomerne často budil s tým, že sa mi snívalo, ako som bol niekde práve s Petersonom. Často to ale sprevádzal pocit neistoty. Bál som sa, že ak by som sledoval prácu aj niekoho iného, dozvedel by som sa niečo, čo by mohlo vyvrátiť to, čo som sa naučil od Petersona. Čo ak by som sa dozvedel, že niekto, kto bol mojou bránou k psychológii, je vlastne klamár alebo sám nevie, čo hovorí? Preto som ani nechcel sledovať prácu nikoho iného.
Sám Peterson zdôrazňoval, že pravda je oslobodzujúca. Takže aj keby mám dôjsť k záveru, že to, čomu verím, je nezmysel, stále by to bolo lepšie ako naďalej veriť nezmyslom. Rozhodol som sa teda čítať aj iných autorov a pozisťovať si niečo aj o iných teóriách. Nestalo sa to, čoho som sa bál – že by sa podo mnou rozpadla krehká základňa, na ktorej stál môj pohľad na svet. Akurát sa posilnila o nové pohľady. Samozrejme niektoré časti základne bolo potrebné časom vymeniť alebo upraviť a stále je čo vylepšovať na mojej ceste k pravde.
Zarathustra svojim žiakom povedal: Vravíte, že veríte Zarathustrovi? Ale čo tam záleží na Zarathustrovi! Ste moji veriaci: ale čo tam po všetkých veriacich! Sami ste sa ešte nehľadali: a našli ste mňa. Tak to býva so všetkými vierami: preto je tak málo platná každá viera. Teraz vám prikazujem, aby ste mňa stratili a seba našli; a až keď ma všetci zapriete, vrátim sa vám.
Nie je toto úlohou každého psychológa: nájsť sám seba? Učením sa a neustálym potvrdzovaním jednej teórie nehľadáme samého seba, ale iba v sebe budujeme niekoho iného. Zato neustálym hľadaním, kritizovaním a aktualizovaním toho, čo poznáme, si staviame kvalitnú základňu, ktorá nám pomôže nájsť to, čo celý čas hľadáme.